24. Maybe One Day

Túto časť som napísala veľmi narýchlo a cez mobil takže sa chcem vopred ospravedlniť za chyby :D Tiež chcem znovu poďakovať ľudom, ktorý môj alebo príbeh Chloe čítajú :) Ďakujeme! :)
*Charlotte*

Dom pani Reedovej bol ako vystrihnutý zo starého románu. Steny domu boli staré, obrastené dlhým brečtanom a omietka na nich už za tie roky stihla opadať skoro všade. Okná boli zažltnuté a pani Reedová sa už ani nesnažila umyť z nich všetku tú špinu. Jej dom vôbec nezapadal do okolia, ostatné domy okolo sú omnoho modernejšie a hlavne nevzbudzujú vo vás strach, ale ku pani Reedovej sa hodil dokonale. Rovnako ako jej dom je veľmi stará, jej koža stratila už všetku pružnosť a preto je všade ovísa. Zuby, ktoré jej ešte po toľkých rokoch ostali má žlté. Jediná vec, ktorá sa v jej šatníku nachádza sú dvoje poriadne obnosené šaty. Obidvoje sú šedé, vyťahané a aj keď má vcelku chudú postavu všetky ženské krivky kvôli týmto šatám stráca. Vcelku je pani Reedová milá osoba no na prvý pohľad pôsobí strašidelne, aj kvôli tomuto zlému dojmu sa z nej za tých pár rokov čo ju poznám stala zlá, zatrpknutá osamelé stará žena.

Pomaly som prstom stačila zvonček. Aj spoza zavretých dverí som počula melódiu zvončeka roztliehať sa po dome pani Reedovej. Zvonček stihol zazvoniť iba jedenkrát a už sa na mňa vchodové dvere vyvalili spoločne s Lucasom.

"Nathalie," zakričal detským hláskom a silno ma objal okolo nôh. Privinula som si ho ku sebe a počkala kým pani Reedová príde ku dverám. Pri dverách ma privítala jemným potrasením ruky. Za pár mesiacov kedy som ju nevidela zostarla ešte viac. Tvár mala strhanejšiu a ruky sa jej triasli viac ako si pamätám.

"Dobrý večer Nathalie," usmiala sa na mňa a jej úsmev vyzeral veľmi vrelo a úprimne.

"Dobrý večer pani Reedová," musela som na ňu kričať inak by ma nepočula. Tichým hlasom mi ešte chvíľu niečo vravela no ja som jej bohužiaľ nerozumela ani slovo. Jediné na čo som sa sústredila bol preto jej úsmev.

"Poďme odtiaľto preč prosím," prosil ma Lucas. Snažil sa hovoriť potichu aby ho pani Reedová nezapočula no ona počula každé slovo. V okamihu jej úsmev zišiel z tváre. Ruky sa jej pohupovali okolo tela a pomaly začala zatvárať dvere. Cez malú škváru sa na mňa stihla ešte jemne usmiať.

Lucasove ruky silno stískali moju ruku a snažil sa ma ťahať čo najsilnejšie vedel. Otočila som sa ku nemu a silno ho objala. Schovala som jeho ruku do svojej dlane a smerovala som s ním k autu.

"Ako si sa mal?" spýtala som sa ho v pol ceste od domu.

"Normálne. Len som tej pani nič nerozumel a trošku ma desila," znovu zastavil a objal ma sinejšie ako predtým. "Konečne si prišla."
Rozstrapatila som mu vlásky a so smutným pohľadom sa otočila k domu. Chudák pani Reedová. Keby sa ľudia posnažili spoznať ju, zistili by aká je to milá pani. Takto bude len čím ďalej tým viac mrzutejšia, poľutovala som v mysli pani Reedovú.

"Wow," vykríkol Lucas pri pohľade na Nathanovo Audi. "Krása," dodal ešte stále ohromený. Úsmev sa mu roztiahol po celej tvári. Iskričky v očiach mu začali ešte viac poskakovať keď som pred ním  otvorila zadné dvere a pomohla mu nastúpiť do vnútra.

"Lucas toto je Nathan," predstavila som mu Nathana  zatiaľ čo som mu zapínala bezpečnostný pás. "Nathan toto je Lucas," dokončila som predstavovanie. V momente mu Nathan podával ruku na zoznámenie. Lucas svoju malú ručičku iba mierne zodvihol a tým donútil Nathana natiahnuť sa ešte viac. 

"Veľmi ma teší," povedal nakoniec Nathan keď mu potriasol rukou. "Už som toho o tebe počul veľa," na pár sekúnd venoval jeden pohľad aj mne. Celú domu som sa na nich usmievala. Keď sa ich ruky už pustili zatvorila som dvere a prebehla na druhú stranu auta. Pristúpila som k Nathanovmu oknu, ktoré v zápätí otvoril.

"Nie je vždy tak tichý, ale vidí ťa prvý krát a myslím, že je stále očarený tvojím autom," vysvetľovala som Nathanovi a vysvetlenie som zakončila širokým úsmevom.

Vystrčil ruku z auta a pohladil ma po líci, "Ja viem. V jeho situácií by som sa správal rovnako," hlavu naklonil ku mne a snažil sa pobozkať ma. Ja som sa v momente odtiahla, "Pred Lucasom nie," zasmiala som sa. Priložila som ruku ku svojim ústam a na končeky prstov si dala pusu. Prstami som sa dotkla Nathanovho líca presne tam kam som pred chvíľou dala pusu. Venovali sme si ešte krátky zaľúbený pohľad a ja som naskočila na zadné sedadlo vedľa Lucasa.

"Domom poprosím," oznámila som Nathanovi akoby bol taxikár. Nathan naštartoval a vydal sa k môjmu domu.

Na ruke som zacítila dotyk Lucasovej ruky. Otočila som sa ku nemu a začala odozierať z jeho pier čo sa mi snaží povedať. Vôbec mi to nešlo preto nakoniec Lucas zašepkal, "To je on?" snažil sa hovoriť potichu no v aute bolo všetko počuť trikrát hlasnejšie ako normálne. 

Pozrela som sa na Nathana, ktorý sa tváril, že nás nepočuje. Ukázala som prstom na neho a naozaj zašepkala, "Tento?" 

"Áno," povedal tentokrát nahlas a začal sa smiať. 

Prisunula som sa ku nemu a rovno do ucha mu povedala, "Áno. To je on. Volá sa Nathan a bude sa ti určite páčiť," odtiahla som hlavu a zahľadela sa Lucasovi rovno do očí. Ten svojim pohľadom skenoval Nathana. Po chvíle sa na mňa pozrel a povedal, "Myslím, že hej," znovu sa rozosmial a ja spoločne s ním.

"A sme tu," oznámil nám Nathan keď sa snažil zaparkovať pred domom.

"Koľko dlhujeme?" stále som s ním jednala ako s taxikárom. Otočil sa ku mne a žmurkol, "Zaplatíte neskôr," touto vetou spôsobil, že sa bola do rúžová zafarbená tvár premenila na červenú v zlomku sekundy. Vystúpila som a neskôr pomohla Lucasovi.

"Choď nájsť nejakú rozprávku, ktorú si za chvíľu pozrieme," povedala som Lucasovi a nasmerovala ho ku vchodovým dverám.

Otočila som sa dozadu a pohľad mi zastal na Nathanovi, ktorý sa opieral o kapotu auta. Pristúpila som ku nemu a hľadela mi rovno do očí. Môj pohľad opätoval rovnakým a po chvíli si ma privinul ku sebe. Na sekundu sa jeho pery dotkli mojich. Naše telá delilo iba pár milimetrov. Prstom som mu obkresľovala obrysy jeho tváre pokým mi ruka nezašla do jeho vlasov. 

"Musím ísť domov. Ak nehám Lucasa ešte chvíľu bez dozoru môžem volať rovno hasičov," nemusela som hovoriť nahlas pretože v takejto blízkosti Nathan počul aj tlkot môjho srdca.

"Ja ťa, ale nechcem nikam pustiť," svojimi slovami ma pošteklil v uchu. Odtiahla som sa a chytila ho pevne za obidve ruky, "Musím už ísť. Vidíme sa zajtra v škole alebo lepšie, až večer," zasmiala som sa.

"O desiatej som tu ako na koni," prehrabol sa mi vo vlasoch a znovu pobozkal tentokrát sa snažil trošku intenzívnejšie no buchot nezavretých dverí ma znovu prinútil odtiahnuť sa.

"Ahoj," dala som mu jemnú pusu na líce a otočila sa k odchodu. Aj keď som už stále jemu otočení chrbtom cítila som jeho pohľad. Neotáčaj sa! Neotáčaj sa! prikazovala som sama sebe až pokým som nezastavila medzi dverami. Pri zatváraní som nenápadne pozrela na Nathana, ktorý na mňa stále rovnako hľadel. Zatvorila som dvere a oprela sa o ne. "Pfúúú," vydýchla som si s úsmevom na perách.

"Nathalie," hystericky na mňa kričal Lucas. "High School Musical!" rovnako nahlas dodal a začal si spievať jednu pesničku z filmu.

Pritancovala som ku nemu a začala spievať s ním, "What time is it?" rozliehalo sa po celom dome. Odrazu som zastala a tichom prinútila aj Lucasa. "Jason nie je doma?" opýtala som sa ho a začala sa obzerať po dome.

"Nie," povedal  neprítomne Lucas a zapol DVD-čko. Skočila som ku kabelke a vytiahla mobil s plánom okamžite zavolať Jasonovi. Moje plány však narušila esemeska. 

Som u Trevora. Nečakaj ma..., typická Jasonova esemeska, stručné a bez náznaku emócií. V kľude som chcela odložiť mobil na miesto no prišla mi ďalšia esemeska. Otvorila som ju a hneď sa usmiala.

Dnešok nevyšiel úplne podľa mojich predstáv, ale vďaka tebe som si ho aj tak užil. Teším sa na ďalší večer ;)

Dobrú noc :*, srdce sa mi v okamihu rozbúchalo a na tvári sa zjavil hlúpy úsmev. Pomaly som sa vydala naspäť do obývačky za Lucasom. Nohy akoby sa mi ani nedotýkali zeme cítila som akoby som sa vznášala. Posadila som sa vedľa neho, objala ho okolo ramien a film celú dobu vôbec nevnímala.