Ležala som v posteli so slúchatkami v ušiach. Smutné pesničky, presne to teraz potrebujem. Behom posledných pár dvoch sa mi kazí celý život. A môžem si za to sama! Musím začať odznova, musím sa zmeniť. A začnem s tým hneď teraz! Vstala som z postele no keď sa mi bosé nohy dotkli studenej podlahy rozhodla som sa, že ešte pár hodín strávim v posteli. Nebudem plakať kvôli Nathanovi. Očividne ho štvem a nebudem mu jeho život znepríjemňovať svojou prítomnosťou. No musím sa mu ospravedlniť za to ako som sa k nemu správala. No aby som to ospravedlnenie mohla myslieť vážne potrebujem nejaký čas. Utrela som si poslednú slzu, ktorá ako zabudnutá stiekla po mojom líci až teraz. A rozhodne nebudem plakať kvôli možnému vzťahu Caleba a Sarah. Ak spolu chodia, tak nech. Aspoň niekto má dosť odvahy priznať niekomu čo cíti. Tieto myšlienky som si v hlave stále opakovala. Snažila som sa presvedčiť samú seba, že sa mám dobre a hneď ako vyjdem z postele všetko bude v poriadku.
Vystrčila som ruku z pod paplóna a zobrala mobil z môjho nočného stolíka. Nadvihla som hlavu, ktorá bola doteraz zaborená vo vankúši a začala ťukať do mobilu.
Abby! Kedy sa vrátiš? Potrebujem svoju najlepšiu kamarátku.
Všetko som videla rozmazane kvôli napuchnutým očiam od plaču. Pretrela som si ich a čakala, že sa mi celé prsty zafarbia na čierno od rozmazanej špirály. No boli úplne čisté. Jasné ráno som sa nenamaľovala. Skoro akoby som vedela, že namaľovať sa bude zbytočné.
Zasvietil mi mobil. Prišla mi odpoveď od Abigail. Už len pri pomyslení na ňu som sa cítila o čosi lepšie.
Čo sa ti stalo princezná? Vieš, že prídem až v pondelok, ale ak ma potrebuješ som u teba za hodinu!
Tak toto som nedomyslela. Nechcem jej to všetko hovoriť. Teda, zatiaľ nie. Musím si to najskôr ja ujasniť. Možno, že všetko len preháňam. Vždy som bola precitlivelá. Aj keď myslím, že teraz mám na slzy právo.
Nič mi nie je. Len mi chýbaš. Všetko je tu bez teba také tiché, môžem tak veľmi klamať?
Odpoveď prišla behom sekundy. Neverím ani jednému slovu čo si mi práve napísala, prečítala som si SMS-sku a mobil odhodila na kreslo.
Vstala som z postele a prešla pred zrkadlo. "Musím sa vzchopiť! Všetko bude v poriadku. Posledné dni boli hrozné, ale prežila si to a teraz bude všetko už len lepšie," falošne som sa na seba usmiala a takmer sama sebe uverila. Pozrela som sa spoza ramena na hodinky. Je niečo po pol jedenástej. Neprekvapuje ma, že Jason a Lucas ešte spia, ale otec? Pootvorila som dvere a nazrela som na tichú chodbu. Naozaj ešte nikto nevstal. Podvedome som sa usmiala a mierne vzdychla. Už znovu sa budem musieť pretvarovať a celý deň sa nasilu usmievať. Snáď to aspoň dnes zvládnem bez problémov.
Kľud a ticho, ktoré vládlo v celom dome ma neuveriteľne ukľudňovalo. Potichu som prešla do kuchyne, otvorila chladničku a plánovala nabrať si všetko čo sa dá zjesť do rúk a na zvyšok dňa nevyliezť z postele. No to by si všimol aj slepý, že som smutná. Rozhodla som sa preto, že ostatným spravím raňajky. To bude prvý krok k mojej celkovej premene, ktorú plánujem. Od teraz budem otcovi a všetkým pomáhať teda viac ako doteraz.
Behala som od chladničky ku pracovnej doske, bosé nohy po holej podlahe vydávali smiešny zvuk. Len tak tak som stíhala na všetko dávať pozor. Omeleta sa na panvičke mierne pripaľovala o lievancoch ani nehovorím. Skoro som sa kvôli tomu zase rozplakala no slzy som udžala. Raňajky som nakoniec dokázala pripraviť bez vážnej ujmy na zdravý.
Stála som pred Lucasovou izbou, opatrne som otvorila dvere a podišla k jeho posteli. Keď spí je to ten najchutnejší desať ročný chlapec na svete. Posadila som sa vedľa neho a pohladkala ho po líci. Asi už bol veľmi tvrdo nespal lebo aj tento jemný dotyk ho prebudil.
"Srdiečko už je veľa hodín mal by si vstať. Dolu máš pripravenú omeletu," usmiala som sa na neho a svoj úsmev som vôbec nepredstierala. Lucas sa posadil pretrel si oči a silno ma objal. "Ale buď potichu dobre? Všetci ešte spia," na znak, že rozumel si rukou zakryl ústa. Vstala som a vybrala sa do Jasonovej izby. Aj u neho som sa snažila byť potichu ale jeho izba je ako prekážková dráha a v polke som sa potkla o neidentifikovateľnú vec. Mám pocit, že to kedysi mohlo byť tričko. " Čo tu sliediš?" ticho na mňa zakričal. "Prepáč. Pripravila som ti raňajky. Lievance, tie miluješ. Sú prichystané v jedálni," aj na neho som sa usmiala no bola to skôr reakcia na to ako vyzerá. Na tvári mal otlačené obrysy vankúša, vlasy mu stáli a oči mal menšie ako krtko. "Otrávila si ich alebo stále snívam?" pousmial sa.
"Ani jedno," žmurkla som na neho ale už som bola na ceste k otcovi. Jeho raňajky mu donesiem až do postele, ako nejakému kráľovi, ktorým skoro aj je. Vošla som do izby a všimla si, že otec už dávno nespí. Sedel v kresle a čítal si maminu obľúbenú knihu "Jak zabít vtáčka" ja osobne som ju nikdy nečítala ale chystám sa na to už pár rokov.
"Nathalie," povedal no oči mal akoby prilepené na stránke knihy.
"Priniesla som ti raňajky. Cereálie," cítila som sa trošku zle, že Jasonovi aj Lucasovi som pripravila ťažšie raňajky no cereálie má otec najradšej. Oči odlepil od knihy a zodvihol obočie. "Aké prekvapenie. Najskôr vstaneš ako prvá a teraz toto. Deje sa niečo?" pri tejto otázke mi na chvíľku zmizol úsmev z tváre no hneď sa aj vrátil.
"Áno od teraz tu nastanú veľké zmeny," sadla som si na posteľ a tácku s raňajkami som položila vedľa seba. "Teda hlavne zmeny týkajúce sa mňa. Budem ti omnoho viac pomáhať a udejú sa aj ďalšie veľké zmeny, ale tie som ešte nevymyslela," dopovedala som a tácku mu podala. Prisahala by som, že mu už jedna slina stihla vytiecť, ale nie som si istá. Vstala som a odišla ku dverám. Otec sa krásne usmieval a bola som si istá, že jeho úsmev som vykúzlila ja. Nakoniec to nebude až tak hrozný deň. Na ráno zabudnem a začnem odznova. Zmením sa napravím všetko zlé čo som napáchala a všetko bude úžasné. Vstúpila som do izby a zavrela za sebou dvere, no stále som počula hlasný smiech z jedálne. Ľahla som si na posteľ a do hlave som si ukladala všetko čo na sebe musím zmeniť. Mám pocit, že toho bude naozaj veľa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára