14.KORS

Som neskutočne šťastná za komenty a aj za Charlotte! Ako vidím, jej poviedka je veľmi oblúbená! Len tak ďalej, I love you! .. Chloe
Ps: Informácie o skupine neboli pravdivé. No až na tú časť s tou pesničkou :)

Vyšla som do izby. Chcela som zavolať Nateovi, no mobil nikde. Kurnik kurnik kurnik. Určite ho má Liam! Zajtra mu budem musieť zavolať. On si bude určite myslieť svoje, ak mu zavolám. No nič, to už nieje moja vec. Do mojej izby začali presakovať mesačné lúče, hádzali modrú farbu po mojej posteli. Keď som sa kukla do druhého okna, všimla som si mesiac. Dnes bol výnimočne veľký. Okolo neho svietilo ešte niečo podobné svetožiare. Bol spl. Mesiac pomaly chytal oranžovú farbu, a nikde nebolo ani jedného mráčika. Hneď som skočila na posteľ. Otvorila si šuflík na mojom nočnom stolíku a vybrala zrkadlovku. Nafotila som pár fotiek a hodinu po tom som sa nad nimi rozplívala. Môže byť proste niečo tak pekné? Odsunula som si závesy a lahla si na posteľ. Môj pohlad sledoval ešte stále obrovský mesiac. Upokojovalo ma to. Dokonca až natoľko, že ma to uspalo. Ráno som s hystériou vybehla na dvor. Derek sa pokojne opaloval na našej záhradke. Otvorl oči a pozrel sa čo za hurikán to prechádza.

„Zas budem meškať! Ďalšia neospravedlnená hodina. Super, to značí, že budem musieť v niečom vypomáhať!“

„Cassie?“

„Teraz nie oci“ Kopla som do kochlíka, ktorý spadol na zem v pobode črepov.

„Cassie.“

„No?!“ už nevrlá som sa na ňho otočila. Ukázal prstom na môj sveter. Samozrejme som ho mala na opak, ako väčšinu vecí.

„A kam vlastne ideš?“

„Do školy, kam asi?“

„Cassie zlatíčko, dnes máte volno.“ Otvorila som na ňho ústa no nasledovne som ich zatvorila a vypoklonkovala som do izby. Popri tom bolo počuť Derekov rozliehajúci sa smiech po celej záhrade. Kedže som ledva rozmýšlala spokojne som sa prikryla perinou a zabudla že existuje nejaký čas. Zobudím sa keď sa zobudím.

***

13:00

Pôjdem si popozerať mesto. V sprche som bola asi trištvť hodiny. Upravila som sa obliekla a zišla dole spraviť si raňajky. Po raňajkách som si išla zavolať, no mobil nikde. Uvedomila som si čo sa včera stalo. Ked som dojedla boli 3 hodiny. Zapla som telku a pozerala nejakú komédiu. Vždy keď sa tam objavila nejaká romantická chvíľka, pozrela som sa očkom po telefone. Zavolám? Nie pozeraj telku! Ale... och.Prečo sme mi ženy lahko ovplyvniteľné a veľmi jednoducho, bez najmenšieho rozmýšlania sa zamilujeme? Zdvihla som sa dosť neochotne a vyšla hore pre papierik kde som si opísala jeho číslo. Jeho číslo som dostala takto:

As tak pred dvoma týždňami, keď ešte nebolo nijaké NateoLiamovské zblíženie som išla po hodina k skrikám pre učebnice na ďalšiu hodinu. No to si robíte srandu! Neuhádnete kto tam stál.  Liam. V posledných dňoch sme sa stále viac a viac hádali. Škriepli sme sa, no samozrejme iba slovne. Sem tam nejaké to buchnutie do laktu z obidvoch strán bolo, no tomu sa zabrániť nedalo.

„Uhneš mi prosím ťa?“

„Oh,takže ty vieš aj prosiť.“ Skonštatoval pokojným hlasom, no mna už len to vytočilo. Uhol mi z cesty.

„Ty si taký debil. Vieš čo je tvoj problém,?“

„Hm?“ Otvorila som si skrinku, vybrala knihy a zabuchla ju. Otočila som sa naňho a povedala:

„Že si nevyrovnaný namyslený a hlavne psychycky labilný pako.“

„Ktorého máš rada“ počúval vôbec čo som tu hovorila? Väčšina chalanov by sa otočila na päte a už by sa nevracala.

„Na si ako došiel? A vlastne od kedy vieš všetko o mne?“

„Si lahko prečítatelná“ prevrátila som očami.

„Pozri....“ zodvihol mi ruku a napísal na ňu nejaké čislice.

„Vieš čo? Ty si to vystihol. Jediné čo potrebujem sú číslice od sejfu v banke!“

„Dojdi na toto miesto a potom zavolaj na toto číslo“ pozerala som sa stále na ňho a nepohla ani tým najmenším nervom

„Takže o piatej“ usmial sa a už ho nebolo. Nikam nejdem! Povedala som si v duchu, no nevedela som či to tak naozaj chcem.

„Och, bože ako ja ho nenávidím!“ pošepla som si sama pre seba. Asi ma počul pretože za mnou ešte zakričal:

„Od nenávisti je len krôčik k láske“ Mala som sto chutí rozbehnúť sa a kopnúť ho do píštali alebo do nejakých chúlostivejších miest. Keď som dorazila domov pozrela som si čo sa koná v tom bare, kde si Liam myslí že sa ukážem. No toto nie! Nie! Nie! A nie! Čítala som asi tak A5-kový článok.

Len tento štvrtok máte neuveritelnú šancu vidieť Simple Plan naživo v našom bare.Vstupné: 3eurá. Nenechajte si ujsť geniálnu skupinu ako je práve táto. Je nám známe, že v našom malom mestečku bude táto skupina iba dňa 24.5. čož je štvrtok. Tak neváhajte, zoberte si super náladu a dobehnite k nám. Čakáme na vás!

Článok ma neuveriteľne zaujal, kedže Simple Plan je moja najoblúbenejšia skupina. No nedalo mi to sa nezasmiať. Asi si začnem zarábať vymýšlaním názvom barou a pozvániek, pretože ako vidím svet ma potrebuje. Neváhala som ani minútu. Je mi jedno že sa budem musieť deliť o kyslík s hentím tam. Ja ich potrebujem vidieť. Zbalila som si veci. Otvorila som skriňu a vybrala si z nej jednoduché rifle na to volnú lososovú košelu a na nohy som si nasadila lososové papučky. (Neviem na tie boty nájsť iný názov. Sú to také z látky,teraz ich všade možno vidím). Na uší som si dala zlaté drobn náušnice a vlasy som si vyžehlila. Schmatla som si mobil z postele a pre odchodom som sa nastriekala kokosovým sprejom. Viete ako sa hovorí, že vonia po jahodách alebo tak? No tak ja som sa rozhodla ešte keď som bola štvrtáčka na základnej škole, že budem voňať po kokose. Od vtedy si kupujem kokosový sprej. Z mužom, ktorý ich donáša si už aj tykám. Volá sa Bernie. Strašne zlatý! Má ženu a sedem detí. Ani sa nedivím, že sa mu nechce chodiť domov, no ženu nadovšetko miluje. Raz som ich zobrala do kina aby si Bernie mohol niekam výjsť so ženou. Mali pätnásť ročné výročie. Boli sme na Kung-fu pande 1. Vtedy som mala 14 rokov a myslela som si aká som dospelá,keď sa starám o deti. Volal sa: Emily, Jeremy, Suzan, Jessica, Ashton, Chuck a Tobias. Emily mala vtedy 6, Jeremy 7 aj s Ashtonom. Sú to dvojíčky. Tak isto ako aj Jessica so Suzan. Tie mali 12 a Chuck mal 10. Tobias mal 9. Viete si to predstaviť? Ani jeden dospelý! Všetko deti. Poviem vám, že kým sme si objednali popcorn s kolou trvalo nám to o “trošku“ dlhšie ako iným ludom. Ale naspäť k môjmu odchodu. Nasadla som do Charlottky a išla som. Atmosféra bola úžasná! Samozrejme, že som Liamovi nezavolala. Niesom tu kôli nemu.

„Ahoj, išla si mi akurát volať?“

„O ničom takom neviem“

„Chýbal som ti?“

„Som tu kôli skupine“

„Prosím ťa, ani ich nepoznáš!“

„Teraz hrajú pesničku s názvom This song saved my life. Túto pesničku napísal v období, keď sa chcel zabiť ale prepadla ho láska ku kamarátke,ktorá stála pri ňom. Pomohla mu. Vidíš tam toho?“ ukázala som prstom na gitaristu vzadu. Prikývol.

„Jeho meno je Josh. Bol na odvykačke kôli drogám. Fanúšičkami to otriaslo. Dokonca ho skupina chcela nahradiť, no neúspešne. Fanúšičky stáli za ním a tak na ňho počkali. Kôli nemu si dali dvoj ročné volno. To zas zlomilo srdce mne.“ Kričala som aby ma počul cez hučiaci sa dav báb.

„No Donovanová, robíš na mňa dojem.“ Ignorovala som to, no potešilo ma jeho uznanie.

Išla som k baru. Objednala som si Mochito a vybrala sa medzi dav hučiacich sa ludí do rytmu Jet lag pesničky. Začala som si skackať s nimi do rytmu. Jednu ruku do vzduchu do tvaru rešpektu. Spievala som spolu s nimi až som si vyškriekala hlasivky. Úplne bez hlasu som dopila drink a išla si pre ďalší. Volné miesto bolo jedine vedla Liama. Zaplnila som jediný volný priestor pri baru a povedala som čašníkovi:

„Ešte jeden, prosím“ usmiala som sa na ňho a otočila sa na Liama.

„Kde máš fanúšičky?“

„Budú musieť počkať, teraz tu mám teba.“ Znova som prevrátila očami a dala sa na odchod. Uvedomila som si, že to robím docela často. Liam ma chytil za ruku a otočil si ma k sebe.

„Počkaj, chcem ťa niekomu predstaviť“

„Hmm, Komu? Je ten niekto pekný?“ rozhliadla som sa po miestnosti.

„Ja ti nestačím?“

„E-e“
„To sa ma docela dotklo“ usmiala som sa.

„Poď“

„Kam?“

„Za mojími kamarátmi. Pamätáš? Hovoril som ti, že ti chcem niekoho predstaviť“ starostlivo sa na mňa zapozeral.

„Nikam nejde. Ako mám vedieť, že v sekunde keď výjdem tými dverami ma nezhradneš do nejakého auta s čiernymi sklami a nepredáš ma na obličky?“ Tentokrát on prevrátil očami a viedol ma cez celú miestnosť, až kým sme nevyšli zadným východom. Stálo tam auto s čiernymi sklami. Chytila ma tiesňava a prelakane som čakala, kedy na mňa vyskočí nejaká ganster a naozaj ma unesie a neskor predá na orgány. No z auta vyšiel niekto, kto ma prekvapil ešte viac. Z auta vyšiel...