12. Maybe One Day

Za celú noc som nespala ani len hodinu. Stále som sebou hádzala z boka na bok. Nevedela som sa dočkať kedy už mama otvorí dvere a ja sa jej po mesiacoch znova hodím okolo krku. Okolo piatej ráno som už bola tak zúfalá až som si začala upratovať izbu no po pár minútach ma to prešlo.
Prechádzala som celú izbu a zastavila som sa pred zrkadlom, ešteže som mala v izbe zhasnuté svetlo a nič som nevidela pretože to čo by som zazrela  v zrkadle  by ma rozhodne nepotešilo. Predsa len som hore už 23-hodín. Chcela som si nacvičiť dokonalé ospravedlnenie no zistila som, že sa to nedá. Proste budem spontánna a nechám sa unášať silou okamihu. Len ešte vymyslieť čas a miesto, za posledné dni som Nathana videla približne dvadsať sekúnd a aj to na mňa celú dobu len zazeral. Dúfam, že už teraz nie je neskoro na "prepáč". Začalo sa rozvidnievať a na mňa  pomaly padala únava. Zbehla som preto do kuchyne a spravila si hrnček kávy. Mama nepríde skôr ako o desiatej, čo mám do vtedy robiť? Do školy sa nechystám, dúfam, že to profesori pochopia.
Zašila som sa do izby vytiahla notebook a do Google začala vyťukávať Najlepšie strávenie voľného času.

"Vstávaj!" rozleteli sa dvere do mojej izby. Stál v nich Jason, "Zaspali sme!" pokračoval v kriku. Ach áno zaspala som, ale oni myslia, že sme zaspali do školy. Pomaly som zišla dole po schodoch a hľadala otca. Zase stál v kuchyni, keď tak spomínam za posledné mesiace je to jediné miesto kde som ho videla. 

"Ja dnes nejdem do školy," oznámila som mu. Otočil sa na mňa a odpovedal akoby to bral ako otázku. 

"Samozrejme, že ideš do školy." 

"Ehm, to nebola otázka. Ja som ti to len oznámila," hovorila som odhodlane a vedela som, že to školy ma dnes nedostane naozaj nič. 

"A povieš mi nejaký rozumný dôvod prečo by si mala zostať doma?" pri pokladaní otázky stále behal po kuchyni a ani na okamih sa nezastavil.

"Nechaj ma rozmýšľať. Aha samozrejme veď príde mama," povedala som nahlas aby moju vetu zaregistroval. 

Otočil sa smerom na mňa ešte stále zamračený no keď uvidel, že hádať sa so mnou nemá žiadny zmysel jeho tvár zmäkla, usmial sa ,"Máš pravdu to je dosť dôležitá vec na to aby si zostala doma," prišiel ku mne a na sekundu ma objal. 

V duchu som si víťazoslávne poskočila no navonok som nepustila ani len najmenší náznak emócií.  Vybehla som hore po schodoch a za rohom  narazila do Jasona. Obaja sme spadli na koberec a Jasonovi z ruky vypadla šálka s čajom. Ako v spomalenom filme som videla horúci čaj rútiaci sa rovno na mňa. Bleskovo som sa uhla a pri pohľade na čaj rozliati na koberci som na seba a svoje bleskové reakcie bola pyšná. No vzápätí som si uvedomila, že to budem musieť upratať, nevadí aspoň si skrátim čas. 

"Teraz to neupratuj Nath, nemáme na to čas," zastavil ma Jason.

"Ja do školy dnes nejdem," pokrútila som hlavou a vybrala sa do kúpelne pre čistiaci prostriedok.

"Prosím? Veď ti nič nie je. Simulant," takéto falošné obvinenie nemôže zostať nepovšimnuté!

"Nežiarli, prosím. Ak si zabudol dnes príde mama a ja chcem byť doma keď sa objaví medzi dverami."

Jason sa mi obrátil chrbtom a zavolal na otca, "Dnes nejdem do školy! Chcem byť doma keď sa mama objaví medzi dverami," Jason moje slová pekne odcitoval.

Nakoniec do školy nešiel ani Lucas čiže ranný zhon bol úplne bezcenný. 

Okolo pol deviatej zazvonil telefón, vbehli sme do haly. 

Telefón nestihol ani druhýkrát zazvoniť, "Počúvam," otec zodvihol slúchadlo a ja spoločne s bratmi sme ho obkľúčili. Zamával okolo seba rukou aby si vytvoril nejaký životný priestor no my sme sa nepohli ani o centimeter.

"Máme sa dobre a ti drahá?" pri tomto slove bolo samozrejmé, že telefonuje s mamou, vytrhla som mu preto slúchadlo z ruky.

"Ahoj mami. Kedy už prídeš. Trvá ti to celú večnosť!" zakarhala som ju. Skôr než som stihla započuť jej odpoveď Jason aj otec sa snažili zmocniť  slúchadla. Bránila som sa, zobrala telefón do ruky a prebehla do druhého rohu haly. Pohľadom som naznačila aby ma nechali aspoň chvíľu hovoriť s ňou. 

"Ešte raz prosím," celú dobu niečo vravela no ja som nezachytila ani jedno slovo.

"Som doma za menej ako pol hodinu, musím končiť povedz všetkým, že ich milujem a strašne sa na vás teším. Papa," zavesila.

Zavesila som slúchadlo, jemne mykla plecami a potichu sa všetkým ospravedlnila sa zničenie možnosti hovoriť s ňou no za pol hodinu je doma tak som si z toho veľkú hlavu nerobila. 

"Vravela, že cesta sem jej nebude trvať dlhšie ako pol hodinu a všetkým posiela pusu," do vzduchu som poslala jednu imaginárnu . 

Nikto sa z haly nepohol. Stáli sme natlačený na okne a sledovali každé auto, ktoré prešlo okolo. Museli sme vyzerať naozaj komicky.

"Krásny pohľad," ozval sa mamin hlas spoza našich chrbtov. Naraz sme sa otočili a pribehli ku nej. Z auta musela vystúpiť skôr a obísť celý blok peši aby prišla zadným vchodom. To bola presne  mama, miluje prekvapené výrazy a  vždy vymyslí spôsob ako ich vykúzliť na našich tvárach. 

Jason, Lucas a ja sme sa na ňu doslova nalepili. Otec a mama na seba pozreli ich typickým zamilovaným pohľadom a my sme ju pustili zo smrteľného zovretia aby sa mohla zvítať zo svojim manželom. Len čo si dali jednu malú pusu vrhli sme sa na mamu znovu.  Objímali sme sa prinajmenšom desať minút a potom sa na seba ešte päť minút  iba pozerali. 

"Prečo nie ste v škole?" zasmiala sa na nás. Jej smiech mi chýbal viac ako čokoľvek iné. 

Naše pohľady smerovali na otca, "Prisahám, že to je prvý krát kedy som ich nechal doma," bránil sa. 

"Dúfam," pousmiala sa, "Tak aké sú plány na dnešný deň?" všetci sme sa mykli. Úplne sme zabudli vymyslieť nejaký program. Pozreli sme sa na seba a začali sa vyhovárať. 

"No ja som," začal otec,"Mali sme veľa práce do školy," pokračoval Jason. Ja aj Lucas sme s ním súhlasili," Presne tak," prikývli sme. Výhovorky pokračovali no súvislú vetu sme nestvorili. 

"Nathalie to všetko mala vymyslieť. Asi zabudla," povedal nakoniec Jason. Lucas a dokonca aj otec potvrdili jeho myšlienku.

Otvorila som ústa a snažila zachrániť sa. No jediné čo zo mňa vyšlo bolo nervózne zachychotanie.

"Výborne. Tak zostaneme doma spravíme si popcorn a pozrieme si nejaký pekný film. Presne v to som dúfala," žmurkla na mňa a ja som využila situáciu.

"Tak som to myslela. Vedela som, že mama bude unavené preto som nič veľké neplánovala," obhájila som sa.

"Dobre a aký film si vybrala slečna dokonalá," podpichol ma Jason. Zamračila som sa na neho a začala ho naháňať s rukami pripravenými uškrtiť ho. Lucas sa ku mne pridal no naháňačka netrvala dlho. Vrátili sme sa k mame a otcovi. Držali sa za ruky, "Toto mi strašne chýbalo," smutne sa na nás zahľadela . Keď si predstavím ako veľmi chýba nám tak ako musíme chýbať mi jej. My sme tu aspoň spolu no ona je všade sama. 

...

Rozdelili sme  si prácu aby sme spoločne prežili príjemný večer, no skôr predobedie. Jason išiel pripraviť popcorn. Mama s Lucasom vyberali film. Ja som pozhasínala svetlá a zatiahla závesy až kým všade nezavládlo šero. Otec zatiaľ odniesol mamine kufre do izby.

Sadli sme si spoločne na pohovku. Čestné miesta vedľa mami sme prenechali otcovi a Lucasovi. Podali sme im jednu misku popcornu a o druhú sme sa potichu bili my dvaja. 

"Pusti to lebo to celé rozsypeš!" zasyčal na mňa Jason.

"Ty to pusti, máš plnú hlavu kukurice. Nepotrebuješ ďalšiu," odvrkla som mu. 

"Pšššt vy dvaja," zahriakol nás otec.

"To bolo na teba ty debil," povedali sme takmer naraz. 

Schmatla som popcorn a položila ho presne medzi nás. "Môže byť vaša výsosť?" ironicky som sa ho spýtala, jeho názor ma však nezaujímal. 

Popcorn sme zjedli behom pár minút, no misku som nechala na mieste. Vytvárala prirodzenú a bezpečnú vzdialenosť medzi mnou a Jasonom.

Mama a Lucas vybrali nejakú rozprávku o spievajúcej kostre. Neuveriteľne ma to uspávalo, ale hlavu som držala hore. Aspoň som si to myslela dokým mi nespadla do misky. Jason sa mi začal smiať, otec ho znovu našťastie úspešne utíšil. Ako jeho "trest" som misku odložila na stôl a ľahla som si na jeho rameno. Začala som zaspávať a on ma prikryl dekou. V takýchto situáciach si uvedomujem aké mám šťastie, že mám staršieho brata a aj napriek našim hádkam som stále jeho malá sestrička a môžem sa na neho vždy spoľahnúť.

...

Film skončil a ja som sa začala chystať do postele. Zabudla som, že je najviac trinásť hodín, odhrnula som záves a silné poludňajšie slnko mi zasvietili rovno do tváre, rýchlo som záves zastrela naspäť a dúfala, že ešte niekedy uvidím. Pretrela som si oči a keď som si bola istá, že som neoslepla poobzerala som sa okolo seba a nemohla som sa prestať usmievať. Konečne išlo všetko podľa mojich predstáv, teda ak pominiem pár detailov.
"Áno pripomeniem jej to. Aj ja teba. Ahoj," mama vošla do obývačky a sadla si rovno vedľa mňa. Prehodila svoju ruku okolo môjho ramena a silno ma objala. "Ako to tu zvládaš srdiečko," jemne sa mi prihovorila. Ležala som na jej hrudi a tlkot jej srdca ma neuveriteľne upokojoval. "Dá sa to," povedala som to tak potichu až som si nebola celkom istá či ma počula.
Zhlboka sa nadýchla pripravená niečo povedať, no nevydala ani hlások, akoby nechcela ničím pokaziť túto chvíľu.
Posadila sa v vzpriamene a mňa zobrala so sebou. Pozrela sa mi hlboko do očí a spýtala sa ma, "Čo ťa trápi?" bola si taká istá tým čo sa pýta a ja som vedela, že klamať jej nemá žiaden zmysel.
Zapozerala som sa hlboko do jej očí a začala rozprávať. "Myslím, že sa mi niekto páči, no nie som si istá a neviem ako to mám zistiť."
"Ako sa volá. Je to Caleb?" pri jeho mene som strnula. "Prečo práve on?" zamračila som sa. "Je pekný aj ty si pekná, ste kamaráti," pousmiala sa.
"Nie, chodí so Sarah. Páčil sa mi, ale to je už minulosť," prestala som k nemu niečo cítiť včera no hovorím to akoby sa to stalo pred niekoľkými rokmi. "Naozaj? Tak nech im to vydrží," túto vetu povedala hlavne zo slušnosti.
"Je tu niekto iný. Volá sa Nathan," čakala som na jej reakciu.
"Nathan? To meno mi nič nehovorí je tu nový?"
"Nie, poznáme sa už roky no nikdy sme sa nebavili. Začali sme sa spolu rozprávať len pred pár dňami a to sme sa už stihli dvakrát pohádať a teraz spolu nerozprávame. A je to moja chyba," doplnila som.
"Ako tvoja chyba? Nemôžeš sa obviňovať zo všetkého..." nestihla to ani dokončiť a už som jej skočila do reči.
"Bola som na neho naozaj zlá. Už pár dní sa mu chcem ospravedlniť no neviem ako, kedy a kde," pozrela som sa na ňu s utrápeným výrazom malého šteniatka.
Chytila ma za ruku a položila mi ju na moje srdce. "Riad sa týmto. Vďaka tomu zistíš ako sa mu máš ospravedlniť a taktiež či k nemu niečo cítiš," neuveriteľne mi chýbali jej rady.
Postavila sa aby ma nechala samú na premýšľanie. "Ou, aby som nezabudla. Volala Abigail, vraj jej máš zavolať. Pripomína ti, že je utorok a idete na zápas."
Úplne som zabudla! Nathan nás pozval na svoj zápas, v utorok čo je dnes! Plánovala som vyhovoriť sa no zišlo mi na um, že zápas by bol perfektný pre moje ospravedlnenie. Ak by na mňa chcel začať kričať nemohol by lebo okolo nás by stálo niekoľko stoviek ľudí. 
Skočila  som na nohy a vbehla do izby. Napísala som Abi aby mi poslala správu s miestom a časom kedy a kde sa stretávame a ja sa tam včas dostavím. Zamkla som sa v kúpeľni a začala sa chystať.