18. Maybe One Day

"Čo ťa tak zdržalo?" kričala na mňa Abigail cez celé parkovisko. Vyzerala poriadne podráždene a mne to pripadalo zábavné. Aby som ju ešte viac naštvala, spomalila som a vliekla som sa pomalšie ako slimák. Abi si začala nervózne poklepkávať nohou, nakoniec to nevydržala, rozbehla sa za mnou a rýchlo ma dotlačila do auta.

"Jéé toto je dosť pohodlné," zasmiala som sa keď ma tlačila a ja som zo seba nemusela vydať ani štipku energie. "Myslím, že z tohto spravíme rutinu," navrhla som no odpovede som sa nedočkala.

Obidve sme si zapli bezpečnostné pásy a keď som uvidela Abigailin šialený výraz na tvári potichu som sa pomodlila.

Povolenú rýchlosť neprestajne porušovala celú cestu.

"Kam sa tak ženieš?" spýtala som sa cez zaťaté zuby. Oči som mala pevne zatvorené, nepotrebovala som vidieť ako sa všetko okolo nás kvôli rýchlosti zmenilo na veľkú nerozpoznateľnú šmuhu.

"Už za necelú hodinu a pol bude Nathan zvoniť pred tvojimi dverami a ty si sa ešte ani nezačala chystať," hystericky zavrčala a prudko zabočila na príjazdovú cestu k môjmu domu.

Na odpovedanie som počkala až pokým som nepocítila pevnú a bezpečnú zem pod nohami.

"Nerob z toho také veľké "haló". Nie je to akoby som sa mala stretnúť s anglickou kráľovnou," podotkla som no na Abigailinej tvári som vyčítala, že pre ňu to znamená ešte viac. Moje myšlienky po chvíľke sama potvrdila.

"Podľa mňa by vzťah s Nathanom mohol mal peknú budúcnosť. Preto ťa musíme poriadne prichystať," na chvíľku sa zastavila aby nabrala dochádzajúci vzduch .

Rozvalila dvere a ako blesk prebehla do mojej izby, ja som šla o dosť pomalšie za ňou a v tichom dome som započula hlasné zakašlanie. Spoza schody som nakukla do obývačky. Otec sedel v kresle a zrak upieral na mňa, mierne som znervóznela a vydala s k nemu.

Nasadila som kamennú tvár no tá sa znovu premenila na jemne ustráchanú v momente keď som uvidela Jasona stáť vedľa otca.

Postavila som sa rovno pred nich a začala na spŕšku otázok.

Otec v kresle vyzeral ako najväčší mafián a Jason vedľa neho ako nájomný vrah.

"Nechceš nám niečo povedať," povedal to presne ako pravý mafián. V tú chvíľu som sa zasmiala.

"Nesmej sa a hovor!" prikázal Jason a bolo očividné ako si užíva to, že mám problém konečne ja a nie on.

Dobre. Som si istá, že hovoria o dnešnom rande s Nathanom, ale ako sa o ňom dozvedeli? Mama mi sľúbila, že bude mlčať a nikto iný mi na um nenapadal, zamyslela som sa.

"Môžete byť trošku presnejší?" naťahovala som ich. Odpovedať mi nestihli pretože sa ku mne prirútila Abigail.

"Zase ťa musím do izby dotlačiť?" povedala bez toho aby otca či Jasona zaregistrovala.

Hlavou som ukázala na ich dvoch a ona v okamihu stíchla a vypúlila oči. Hneď mi bolo jasné, vďaka komu všetko vedia. Už nemalo zmysel klamať tak som zo seba všetko rýchlo vysypala.

"No vlastne keď sa už pýtate," nechala som chvíľku napätia. "Dnes mám rande," povedala som to ako najnormálnejšiu vec bez štipky emócií.

Jason aj otec sa netvárili veľmi prekvapene no istý šok predsa len práve zažili.

Môj brat sa už chystal na obrovské vypočúvanie no otec ho zastavil.

"Nechajte nás osamote," mierne naznačil aby Abigail aj Jason odišli.

Stále mi trhalo kútikmi pretože mi to celé pripadalo ako vystrihnuté z nie veľmi dobrého mafiánskeho filmu.

"Prepáč," stihla mi ešte Abigail zašepkať do ucha.

Stála som tam sama s otcom. Vstal posadil sa na pohovku a miesto vedľa seba potľapkal rukou. Sadla som si tam a netrpezlivo čakala.

"Takže rande," dostal zo seba nakoniec. Pokrútila som hlavou a zazubila som sa na neho.

"Dobre," povedal neúprimne. "Povedz mi o ňom všetko," prikázal mi.

Stiahol sa mi žalúdok, Čo mu mám o Nathanovi povedať? Veď ho sama ešte dobre nepoznám.

"Ehm, tak kde začať," premýšľala som. "Volá sa Nathan Bracken," pri vyslovení jeho mena som čakala či ho otec nespozná no toto meno mu nič nevravelo. "Je v mojom ročníku, má sedemnásť," chvíľku som  zapremýšľala a odrazu zo mňa slová začali len tak padať.

"Hrá futbal a ide mu to naozaj dobre. Býva blízko od nás," dopovedala som všetko čo som vedela, vynechala som časť o motorke lebo by sa to otcovi nepáčilo a pokračovala som. Aby som otca upokojila začala som hovoriť aj to čo som nevedela.

"V škole patrí medzi tých slušných, vychovaných a hlavne múdrych," klamala som. Otec zodvihol obočie, zdalo sa mu, že to čo som o Nathanovi povedala znelo až moc dokonale na to aby to bola pravda.

"Ach, no dobre," povedal potichu. "Viem, že ty si vieš vybrať dobre a preto ti dovolím ísť na to rande," zvýšil hlas. On rozmýšľal nad tým, že by ma nepustil? začudovala som sa v mysli.

Dala som mu pusu na líce a zdrhla do izby. Zamkla som za sebou a na pár sekúnd zazerala na Abigail. Pri pohľade na jej previnilú tvár som sa pousmiala, "Nie, nehnevám sa," rýchlo som jej povedala. "Koľko mám ešte času?" opatrne som sa jej opýtala.

"Hodinu," potichu mi odpovedala. Podala mi oblečenie, ktoré sme ráno spoločne vybrali a ja som ho v okamihu mala na sebe.

"Čo vlasy?" začala som stresovať tentoraz ja. "A make-up? Nechcem vyzerať ako barbie," obzrela som sa na Abi. Na niečom sa poriadne zabávala.

"Niečo vtipné?" okomentovala som jej pobavený výraz.

"Ja len. Aj ja som takto stresovala?" teraz sa už riadne rozosmiala.

K smiechu som sa pridala aj ja keď som si uvedomila, že sa správam presne ako ona pred pol hodinou.

Zapozerala sa na mňa a povedala, "Myslím, že vlasy ti len ešte o trošku viac natočím a make-up bude stačiť len špirála a lesk. Zostaneme pri tvojej prirodzenej kráse," hrala sa mi s vlasmi.

...

Po trištvrte hodiny som bola prichystaná, najviac času nám nezaberala úprava, ale moje neustále otázky typu O čom mám rozprávať, ktoré ma čím ďalej tým viac znervózňovali. Našťastie som pri sebe mala Abigail, ktorej pomerne silná facka mi pomohla ukľudniť sa.

"Myslíš, že ten fľak ešte niekedy zmizne?" spýtala som sa Abigail zároveň ustráchane a aj nazlostene pri pohľade na otlačok jej ruky na mojom líci.

"Snáď hej. Ale na moju obhajobu tú facku si si zaslúžila!" 

Plánovala som odvrknúť jej no zvonček pri vchodových dverách ma vyrušil. Schmatla som kabelku a rýchlo ako blesk som utekala ku dverám, nemôžem riskovať, že by ich otvoril niekto ako môj brat alebo otec.

Dvere som trhnutím otvorila a Nathana som skoro zrazila ku zemi. Až za dverami som si obula topánky.

"Nemôžem ísť dnu?" neisto sa na mňa zahľadel no vzápätí mu trhlo kútikom úst.

Zasmiala som sa a nenápadne odstupovala od dverí.

"Ty ani moja rodina ešte nieste duševne ani psychicky pripravený na takéto stretnutie," zahľadela som sa mu do očí. "Ver mi!"Pozrela som sa mu cez plece.

"Ty si prišiel autom?" šťastne som sa usmiala pri pohľade na jeho nablýskané Audi. 

"Počkaj dodám, krásnym autom," potichu som sa zasmiala.

"Nechcem ťa zbytočne znervózňovať," odpovedal. Chlapče ty ma znervózňuješ už len svojou prítomnosťou, dodala som v duchu.

"A nechcem ti kaziť účes," upravil mi prameň vlasov za uchu a ďalej ma pohladil po začervenanom líci. "Povedal som ti už aká si krásna?" nežne mi zložil kompliment. Venovala som mu iba ďalší rovnako široký úsmev.

Môj pohľad okamžite smeroval k domu a keď som uvidela pohnúť záves okamžite som svoje kroky nasmerovala do auta.

Zo zvyku som si okamžite zapla pás a sledovala Nathana sústredeného na šoférovanie.

"Kam vlastne ideme?" spýtavo som vyzvedala. Patrilo by sa aby som konečne vedela čo ma čaká.

Pokračovanie nabudúce :)

*Charlotte*