21. Maybe One Day

 V poslednej dobe som nemala čas písať, veď viete hokej :) Ale teraz sa tomu začnem venovať naplno (veď načo sa učiť do školy... ;) ). Hope you gonna like it.

*Charlotte*

Celú noc som nespala ani len na sekundu. Dôvodov bolo viac ako napríklad, Lucas zabral celú moju posteľ a párkrát sa nepekne zamrvil akoby sa mu snívala nočná mora a ja som na neho chcela dohliadnuť. No hlavný dôvod bol Nathan. V hlave som mala iba jeho, jeho krásny úsmev, tajomné oči a hlavne jeho jemné pery. Tieto myšlienky prúdili mojou mysľou celú noc.

Z okna na mňa zasvietili silné, ranné, slnečné lúče. Opatrne som sa otočila a potichu vypla budík predtým ako začne neznesiteľne vrešťať. Nechcela som aby zobudil Lucasa.

Pomaly som zliezala z postele a snažila sa vymaniť svoju ruku z Lucasovho zovretia. Len čo som sa posunula o milimeter trhol sebou a zamumlal si niečo čomu som absolútne nerozumela.

"Spi zlatíčko," pošepkala som mu a poriadne ho prikryla paplónom.

Po špičkách som prebehla ku skrini a bez rozmýšľania vytiahla prvé veci ktoré moja ruka objavila.

Zamkla som sa v kúpeľni a pri pohľade na môj odraz v zrkadle som od strachu prestala dýchať.

"Huh?" jediné na čo som sa v šoku zmohla. Moje včerajšie oblečenie bolo celé pokrčené no to bol ten najzanedbateľnejší detail.  Oči velikosti krtka som mala celé čierne, od rozmazanej špirále, obklopené veľkým červeným fľakom od nedostatku spánku. Lesk na ústach mi vyschol a s ním aj moje pery, na tvári som mala otlačený každý záhyb postele a dokopy to vyzeralo ešte horšie ako si niekto môže myslieť.

Ak by ma teraz Nathan videl, pomyslela som si. Ak by ma teraz ktokoľvek videl, radšej by si vypichol oči, dokončila som.

Vošla som do sprchy a nechala kvapôčky vody zmyť každú nedokonalosť ktorá sa v priebehu noci objavila.

"Toto je omnoho lepšie," usmiala som sa na seba v zrkadle. Všetok neumytý make-up zmizol a jediné čo na mojej tvári ostalo boli obrovské vačky pod očami.

Pre scivilizovanie sa som spravila všetko čo sa dalo. Obliekla som si úzke nohavice a schytila tričko zo zeme.

Teda dúfala som v to, že to bude tričko no neúspešne. V tme som si zo skrine vybrala dvoje nohavice.

"Toto na seba nenavlečiem ani keby som chcela," zamumlala som si sama pre seba a dala som si na seba naspäť tričko zo včera.

Pootvorila som dvere do svojej izby a v okamihu ich hneď zavrela. Lucas znovu sladko zaspal a ja som nemala v úmysle prebudiť ho. Vbehla som preto do spálne rodičov.  Ešteže už nespali, kebyže aj hej už by som ich prebudila, dverami som totiž omylom poriadne treskla.

"Mami," poobzerala som sa po izbe a hľadala ju. Bola celá zaborená v skrini jediné podľa čoho som ju spoznala boli jej obľúbené červené lodičky.

"Mami," zajásala som akoby som ju niekoľko rokov nevidela. Pribehla som ku nej a lakťami som si vydobila trošku miesta v plnej skrini.

"Potrebujem tričko," povedala som a pritom sa mi to úst dostalo pár chlpov z falošnej kožušiny, ktorá na mňa vykukovala zo skrine. Okamžite som začala pluť na všetky strany v snahe zbaviť sa ich.

Zastavilo ma však tričko letiace rovno na mňa. Vlastne to ani nebolo tak tričko, skôr blúzka.

"Ďakujem," zakričala som a už som letela do kúpeľne. Mihnutím oka som rýchlo skontrolovala čas. Mám dvadsať minút na to aby som sa pekne upravila, najedla a prichystala do školy.

Máš na to Nathalie! povzbudila som samú seba.

...

Robila som čo sa dalo, skonštatovala so v duchu a zrkadielko hodila naspäť do tašky.

Už sme boli skoro na parkovisku školy keď som si všimla, že aj otec aj mama sú oblečený veľmi elegantne. Otec mal na sebe sýto čierny oblek, naleštené topánky a červenú kravatu, vyzeral ako nejaký úspešný biznismen a mama na sebe mala oblečené dlhé čierne šaty, červené lodičky a výstrih jej zdôrazňoval krásny diamantový náhrdelník.

"Niekam sa chystáte?" spýtala som sa do hrobového ticha, ktoré vládlo v aute.

"A zase je mimo," poznamenal ironicky Jason s neprítomným pohľadom smerujúcim von z okna.

Zamračila som sa na neho no jeho pozornosť som neupútala, presunula som sa preto naspäť k rodičom, ktorý sa na niečom poriadne smiali.

"Odpoveď prosím," nesmiala som sa pretože som mala veľké podozrenie, že sa smejú na mne.

"Princezná, hovorili sme o tom celú dobu pri raňajkách," povedal otec pri doznievajúcom maminom smiechu.

Jasné, to by som, ale musela pri raňajkách niekoho počúvať. Hlavu som mala plnú Nathana.

"Odpoveď," zdôraznila som každú hlásku slova. Otec jedným myknutím volanta zaparkoval a odomkol dvere.  Jason v sekunde vystúpil z auta a ponáhľal sa do školy.

"Nemáme čas. Jason ti všetko vysvetlí,"  otec sa otočil ku mne a tašku mi podával tak úpenlivo až sa mu roztriasla ruka. Bez rozlúčky som vyskočila z auta a bežala za Jasonom, ktorý bol už poriadny kus predomnou.

"Počkaj ma!" zakričala som na Jasona no on ani len nespomalil ba priam naopak, ešte pridal do kroku.

Na chvíľu som sa zastavila a venovala mu nenávistný pohľad a v zápätí som už bežala za ním rýchlosťou svetla.

Chytila som ho za plece a použila ho ako oporu pre odpočinok. Nechty som mu mierne zaryla do kože za trest, že som kvôli nemu musela utekať. Hneď ako zacítil moju ruku, mykol sebou a vypúlil na mňa oči.

"Čo sa ľakáš?" povedala som a stále lapala po dychu. Z učí si vytiahol slúchatká a pomaly zodvihol obočie.

"Hovorila si niečo?" snažil sa znieť zaujato no bol poriadne znudený. Bez prestávky si masíroval plece a naštvane hľadel na otlačky mojich nechtov na svojom pleci.

"Ty si ma naozaj nepočul," skrivila som ústa. "Prepáč," rýchlo a potichu som sa mu ospravedlnila.

Šibalsky sa usmial a pred tvárou mi metal koncom svojich slúchatiek, ktorý by mal byť zapojený do mobilu. Jeho úsmev stále rástol až pokým mi nedošlo, že ma naozaj počul.

"Beriem to späť," buchla som ho do boku stehna no viac som ublížila sebe keďže som udrela rovno do vrecka s kľúčmi. Úsmev mal už roztiahnutý po celej tvári.

"Idiot," dodala som a začala pravidelne dýchať. Falošne som sa usmiala. "O čom hovorili rodičia?"

Prevrátil očami a rýchlo spustil, "Dnes idú na večeru a predtým ešte do divadla, zajtra myslím, že tiež niekam pôjdu, to je jedno, majú prísť až v sobotu ráno," zastavil aby nabral nejaký vzduch do pľúc. "Čo znamená," v oku mu poskočila iskrička radosti. "Dva a pol dňa voľný byt," zodvihol ruku aby si so mnou mohol tľapnúť no ja som pred ním stála nehybne ako socha.

Zodvihla som obočie a snažila sa zamaskovať úsmev, "A čo, že budeme mať dva a pol dňa voľný byt?" na každé slovo som dávala sarkastický dôraz.

"To znamená, že sa zamkneš v izbe a ja usporiadam nejaký večierok s obľúbenými ľudmi," rozhodil rukami.

"Nemusíš sa báť, že by si tam niekoho z nich poznala," rozstrapatil mi vlasy, tým dal vždy najavo aby som sa zbytočne neurážala, že si zo mňa robí srandu.

Chvíľu som mu hľadela do očí, "Nezabudol si na niečo?" čakala som kým prestane uvažovať. "Lucas!" zdôraznila som. "Má desať a ty ako jeho starší brat mu musíš ísť vzorom a hlavne on by rodičom povedal, že si doma spravil party, teda jedine ak by to stihol povedať skôr ako ja," zasmiala som sa.

"Ach, podceňuješ ma sestrička," šibalsky sa usmial. "Lucas o všetkom vie a plne ma v tom podporuje a sľúbil, že rodičom nič nepovie," zamračil sa na mňa. " A ako správny starší brat každému zakážem chodiť na horné poschodie aby tam mohol v kľude byť," prezeral si ma pohľadom. "Ale ešte neviem ako umlčím teba," pousmial sa.

Tentokrát som sa šibalsky usmiala ja," To bude jednoduché," spravila som napínavú pauzu. "Stačí ak mi dovolíš pozvať si svojich kamarátov a nič nepoviem, dokonca ti pomôžem upratať," pri slove dovolíš som prekrútila očami.

"To bolo jednoduchšie ako som si myslel. Takže v piatok o desiatej večer," poobzeral sa okolo seba. "A teraz sa nenápadne otoč a tvár sa, že sa nepoznáme," znovu mi rozstrapatil vlasy a odbehol ku svojej bande neandrtálcov.

Stále som sa usmievala a v hlave písala zoznam ľudí ktorých pozvem.

...

"Piatok, desať večer, môj dom," pošepkala som Abigail, ktorá stála pri mojej skrinke.

"Večierok," zableslo sa jej v oku. Pokývala som hlavou na znak súhlasu.

Pristúpila ku mne bližšie, chytila ma za obidve plecia, vypleštila oči a povedala, "Čo sa včera dialo?" iskričky v očiach jej skákali jedna cez druhú.

Nadýchla som sa a chcela začať hovoriť no nepríjemný zvuk školského zvončeku ma prerušil.

"Niéééé," zakričala Abigail a dokonca zvonček prekričala. Všetky pohľady ľudí na chodbe smerovali na ňu. Zamračila sa a každý na chodbe sa od strachu rýchlo vzdialil.

"Ďalšiu prestávku si len moja," prikázala mi so zdvihnutým ukazovákom. Žmurkla som na ňu a vydala sa smerom k triede. Chodba sa pomaly vyprázdňovala no ja som mala do triedy ešte pekný kus cesty, zrýchlila som preto a rýchlo zabočila za roh.

"Nebež," zastavil ma Nathan, ktorý na mňa vybafol spoza rohu. Skoro som spadla no stihol ma zachytiť.

"Toto mi nerob," jemne som ho udrela. Mykol plecami naznak ospravedlnenia, kusol sa do pery a jedným ťahom ruky si ma pritiahol ku sebe a jemne pobozkal. Jeho bozk som mu trošku intenzívnejšie vrátila a to hlavne vďaka atmosfére ktorá sa niesla chodbou. Boli sme tam spolu sami. V tú chvíľu som mala pocit akoby sme spolu chodili už hodnú dobu z jeho rúk som sa vymotala v okamihu keď som si uvedomila, že len včera sme mali prvé rande a ja sa musím trošku krotiť.

"Chodíš ty niekedy vôbec na hodiny," zachichotala som sa a rýchlo zmenila tému. Stále som mala zdvihnutú hlavu aby som mu videla do očí. Neuveriteľne ma hypnotizovali.

"Počúvaš ma?" chytil mi tvár do dlaní a hľadel mi striedavo do očí a na ústa.

"Snažím sa no tvoje oči ma hypnotizujú," priznala som sa.

Odstúpil a zamyslel sa. Zodvihol obočie, "Naozaj?" opýtal sa. Prikývla som a s úsmevom čakala na jeho ďalšou reakciu. Znovu pristúpil rovno predo mňa zahľadel sa mi hlboko do očí, "Uteč so mnou ďaleko na opustený ostrov kde budeme žiť ako domorodé kmene až do konca života," hovoril hrubým hlasom a snažil sa ma zhypnotizovať.

Normálne by som odpovedala nejakým vtipom no teraz sa moje rúžové líčka zafarbili do červena a červeň pomaly pohltila celú moju tvár.

"Snaž sa viacej chlapče," pokrútila som hlavou a na tvári sa mi opäť objavil priblblý úsmev.

Sklonil hlavu a snažil sa vyzerať smutne. Oči zodvihol smerom na mňa a keď uvidel, že som na to neskočila hlavu naspäť natočil na mňa.

"Včera," krásne sa usmial a už nemusel nič hovoriť. Rukou som mu prešla cez vlasy a letmo pobozkala.

Ešte pár sekúnd sme sa na seba pozerala a v tom som rýchlo schmatla tašku z dlážky a rozbehla sa smerom do triedy. Po pár krokoch som sa otočila a povedala, "V piatok je u mňa doma večierok, neviem ešte či ťa pustím dnu, ale môžeš sa tam objaviť," zasmiala som sa a rozbehla sa preč.

Zastavila som pred dverami triedy. Akurát mám hodinu s tou najpsychopatickejšiou učiteľkou na svete a ja k tomu prídem ešte neskoro. Ďakujem Nathan, nervózne som sa zajachala. Ak odídem z triedy živá prežijem už všetko. Opatrne som otočila kľučkou a vstúpila do triedy. Srdce sa mi zastavilo pri pohľade na učiteľku a jej vystupujúcu žilu ktorá vyzerala ako tretie oko. Pomaly aby som ju ešte viac nenaštvala som sa posadila do prvej lavice, neudržiavala som očný kontakt pretože sme sa na biológií učili, že zvieratá to poháňa k útoku a pri pomyslení na profesorku Heistingsovú som bola presvedčená, že je viac zviera ako človek.