14. Maybe One Day

Zápas vyhral náš team a musím dodať, že k víťazstvu poriadne dopomohol Nathan. Okrem troch ďalších gólov mal aj pár asistencií.

"Ešte tu chvíľu zostaňme," zastavila som ostatných keď sa začali tribúny vyľudňovať. Chcela som sa ešte stretnúť s Nathanom a vyjasniť si, dá sa povedať všetko! No hráči sa v šatniach nejaký ten čas zdržia a navyše Nathanov team vyhral takže budú aj oslavovať. Bola už tma a začalo fúkať. Všetci sa triasli od zimy, aj mne bolo poriadne chladno, ale nedala som to najavo.

Sarah sa začala nespokojne mrviť  "Je mi zima," stážovala si Sarah a nenápadne pozrela na Caleba. Hneď jej dal svoju bundu a Sarah mohla puknúť od šťastia.

 Abigail sa pozrela na Chris a očakávala, že aj on jej dá bundu ako pravý gentleman. 

"Ehm, ehm," odkašlala si Abigail. Každý chalan by to už pochopil no Chris nie. Všetkým nám už začalo trhať kútikmi teda až na Abi a Chris. Abigail neveriacky krútila hlavou a Chris bol zahľadený na ihrisko. Abigail  schmatla Chrisovu bundu s jeho ramien a sama si ju prehodila okolo seba.

"Hej neber mi ju! Nie je mi najteplejšie," protestoval Chris.

Toto nemyslí vážne, pomyslela som si a rýchlo zapchala Chrisovi ústa. Všetci sme sa rozosmiali no Chris bol stále mimo. Asi mu už stihol zamrznúť mozog, skonštatovala som v mysli.

Náš smiech už doznieval a všetci sa na mňa pozerali s ľútosťou v očiach. Absolútne som tomu nechápala no po chvíli mi to došlo. Cítili sa kvôli mne trápne lebo ako jediná s nikým nechodím a musím sa spokojiť s vlastným svetrom. Normálne by som sa aj ja cítila trápne no mala som pocit, že kebyže tu Nathan stojí už dávno by mi zima nebola.

Po pár minútach mrznutia sme pomalým krokom odchádzali zo štadióna, išla som úplne posledná. Nechcela som vyrušovať hrdličky pri prejavoch lásky a stále som sa obzerala okolo seba či nezahliadnem Nathana alebo aspoň niekoho s jeho spoluhráčov. Prišli sme na parkovisko, Chris so Sarah a Abigail s Chrisom si vymieňali neurčité pohľady. Bolo mi nad Slnko jasné, že sa chcú dohodnúť kto ma zavezie domov. Túto trápnu situáciu som nechcela naďalej naťahovať preto som zakročila.

"Ľudia doma som sa dohodla, že pre mňa príde ocino a pôjdeme niekam na večeru. Mal by sem prísť už každú chvíľu," klamala som im, ale bolo to pre dobro všetkých. Okamžite som ucítila, že atmosféra sa zlepšila. Zrak som uprela na les, ktorý stál vedľa štadióna a zamyslela som sa, Mám na neho počkať? Nebude to blbé? Musím, ale zistiť kam a kedy pôjdeme. Alebo, pozval ma vôbec na rande? Ak aj hej možno si to už aj tak rozmyslel. Všetko to prebehlo tak rýchlo, možno to bola len stávka, v mysli som zase začítala byť paranoidná. 

Súrne som potrebovala niekoho radu, Abigailinu radu! Chytila som ju za ruku a bez slov ju ťahala ďaleko od ostatných.

"Mám sa báť a kričať o pomoc," podpichla ma Abi. Neodpovedala som jej v hlave som sa snažila sformulovať čo jej poviem. Nevie čo sa stalo za posledné dni a keď na ňu vybafnem s Nathanom a všetkým čo povedal pred zápasom potrvá to aj pár hodín kým si to všetko nevyrozprávame.

Posadila som ju na múr a stúpla rovno pred ňu. Chytila som jej tvár do mojich dlaní a pozrela jej rovno do očí.

"Abi, počúvaj," začala som s ráznym tónom, "Sľúb mi, že ma necháš dopovedať všetko čo chcem a potom mi odpovieš na moju otázku. Sľubujem, že sa o všetkom neskôr porozprávame len teraz na to vážne čas nemám," zdôrazňovala som každé slovo. Zdalo sa mi, že Abigail všetko pochopila, bola mierne vystrašená no to spôsoboval iba tón môjho hlasu. Sadla som si vedľa nej, " Nathan mi pred zápasom povedal, že by sme niekam mohli zájsť. Súhlasila som, ale neviem či tu mám na neho počkať. Mám s ním vôbec niekam ísť? Čo myslíš?" nechala som jej pár sekúnd na spracovanie všetkých informácií. Videla som na jej tvári koľko sa ma toho chce opýtať no všetky otázky prehltla a jediné čo povedala, "Nathan je skvelý chalan. Bolo vidno, že sa mu páčiš a ak si už súhlasila s tým, že s ním niekam pôjdeš, tak to chceš aj ty. A či ho tu máš počkať?" spravila napínavú pauzu, "To záleží na tebe. Ale podľa mňa tým nič nepokazíš," usmiala sa na mňa. Pozerali sme sa na seba a boli úplne ticho.

"Počkať," zamračila sa. Takže pre teba nikto nepríde však," docvaklo jej. "Ak by si mala ísť domov sama, radšej mi zavolaj a ja pre teba prídem," oznámila mi a silno ma objala. Rozutekala sa za ostatnými a mňa nechala premýšľať.  Pozerala som sa na ňu ako rýchlo pribehla k autu a ešte rýchlejšie odišla spoločne s ostatnými.

Sedela som sama na múre, dlhý čas som si krátila vytváraním predstáv o nasledujúcich chvíľach. Predstavila som si všetky možné varianty. Prvý ako ku mne pribehne a vysmeje sa mi rovno do tváre, že som mu skočila na vtip. No o takejto možnosti som radšej dlho nepremýšľala. Ďalšie možnosti zahrňovali okrem iného dlhé rozprávanie alebo trápne ticho. Premýšľala som tak húževnato, že som úplne prehliadla celý team, ktorí práve hlučne prechádzal okolo mňa. Späť na zem ma dostali až Nathanove slová, "Dúfam, že čakáš na mňa," stál rovno predomnou a milo sa usmieval. Myslím, že prvú variantu môžem vylúčiť, poznamenala som v hlave.

"Vlastne som čakala na zázračného jednorožca, ktorý by ma odniesol rovno domov," nevedela som či pochopí takúto nezmyselnú poznámku pretože málo kto môj humor chápe.

"Keď tak nad tým premýšľam pár ľudí si ma už s jednorožcom pomýlilo," zasmial sa. Na chvíľu sme ostali ticho no okolo nás všetci jeho spoluhráči kričali. Jeden z nich pribehol k Nathanovi chytil ho okolo ramien a pozrel sa na mňa.

"Nechceš ma zoznámiť Nathan?" opýtal sa. Bol to jeden s tých ktorých som videla tajne fajčiť za stĺpom. Očividne si ma nepamätal, našťastie.

Nathan na neho škaredo zazrel a naznačil mu aby odišiel no on pristúpil ešte bližšie ku mne.

"Scott," usmial sa a stisol mi ruku.

"Úžasné," sarkasticky som odpovedala a naznačila mu, že by som sa radšej rozprávala s Nathanom. Asi to pochopil a obrátil sa naspäť k nemu.

"Ideme do Ciao Baby a ty ideš pekne s nami. Vezmi so sebou aj svoje dievča," pri slove dievča sme sa na seba obaja nenápadne na sekundu pozreli no hneď sme sa zahľadeli inam.

"Ideš aj ty nie?" spýtal sa ma Scott.

Tvárila som sa, že nad odpoveďou premýšľam no vedela som presne čo poviem.

"Nie. Fakt rada by som šla, ale mám ešte nejaké povinnosti," Áno napríklad ležať v posteli a napchávať sa chipsami  a občas si odskočiť do kuchyne pre niečo napitie, dokončila som v mysli vetu.

"Ale ty ideš Bracken!" chytil Nathana pod krkom a postrapatil mu vlasy.

Nathan sa vymanil spod jeho rúk, vlasy si jemne prehrabol prstami a tým ich upravil do dokonalosti."Prídem za vami. Objednaj niečo dobré, a tentokrát sa snaž," prikázal Scottovi Nathan so zdvihnutým ukazovákom.

Scott prevrátil očami , " Ale pohnite si!" pozrel sa na mňa. "Bolo mi potešením," zodvihol mi ruku a naznačil bozk. Keď je pri vedomý nevyzerá tak strašidelne ako predtým.

Obaja sme sa pozerali ako odchádza keď bol dostatočne ďaleko Nathan sa posadil vedľa mňa.

"Užila si si hru?" opýtal sa a v rukách prehadzoval kľúče.

"Všetci sme si ju užili. Bol si naozaj dobrý," usmiala som sa na neho. Pozeral sa priamo na mňa no ja som očný kontakt nevydržala.

"Naozaj musím ísť domov," zaklamala som. Nemusím no za tento deň sa toho už celkom dosť a ja by som si rada ľahla do postele.

Postavila som sa oprášila si sukňu a v mobile začala vyťukávať Abigailino číslo. 

"Ak potrebuješ odveziem ťa," postavil sa vedľa mňa a zaštrngotal kľúčmi rovno pred mojou tvárou. Pozrela som sa hore aby som mu uvidela do tváre a pokrútila hlavou, "No podľa toho aké máš auto," kusla som si to spodnej peri. Sladko sa usmial a jemne ma potlačil do chrbta a naznačil smer vedúci k jeho autu. Teda aspoň som si myslela, že k autu.

...

"Motorka?" vypleštila som oči a pozerala striedavo na Nathana a motorku. "V žiadnom prípade," nervózne som sa zasmiala. 

"Neboj sa! Jazdím už viac ako rok a nikomu sa nikdy nič nestalo," upokojoval ma.

"Vieš, ale pri mojom šťastí," namietala som.

"Nathalie, ver mi," podal mi helmu a nastúpil na motorku. Podala som mu ju späť a rýchlo zabočila na chodník. Ruky som mala prekrížene a skoro som až utekala.

"Z čoho máš strach?" spýtal sa ma zatiaľ čo pomaly riadil motorku po ceste vedľa mňa.

Neodpovedala som mu len som sa na neho pozerala a pokračovala v ceste.

"Keď pôjdeš takto, domov prídeš za hodinu a pol," zastavila som a aj on zabrzdil. "Vieš, že mám pravdu a vieš, že ja by som nedovolil aby sa ti niečo stalo. Nastúp,"znovu mi podal helmu. Pohľadom som skenovala jeho aj motorku. Pri pohľade na jeho úsmev som sa cítila naozaj bezpečne. Pomaly som si  nasadila helmu, pevne ju zapla a sadla si za neho. 

"Ale vysaď ma prosím o pár domov skôr. Kebyže ma rodičia uvidia už nikdy by ma nikam  nepustili," hlas sa mi strašne triasol. 

"Ako poviete veličenstvo," bolo počuť, že sa usmial no na mojej tvári ostal kamenný výraz.

Chytila som sa ho okolo pásu pevne ako kliešť a cez tenkú bundu som cítila jeho svaly. Ten dotyk ma ešte viac znervózňoval. Hlavu som oprela o jeho chrbát, zavrela oči a modlila sa aby som už bola doma. Čo to zase robím?

Celú cestu som svoje prsty zarývala do jeho hrude. Mala som zatnuté zuby a nemala som odvahu ani len pootvoriť oči. Nathan si jazdu užíval no ja som vzadu tŕpla. 

Po dvadsiatich minútach hrôzy sme zastavili. 

Pomaly som ho pustila a ešte pomalšie som zostúpila z motorky. Odopla som si helmu a s trasúcimi rukami som ju podávala Nathanovi.

"Zvládla si to," oprel motorku o obrubník, postavil sa a objal ma. Začala som sa ešte viac triasť.

"Ty si sa naozaj až tak bála?" povedal a pohladkal ma po líci. Jemne som odskočila no jeho dotyk mi vôbec nevadilo. Práve naopak.

"Bála? Ja som sa už vduchu so všetkými rozlúčila a spomínala na všetko pekné čo som za svoj krátky čas zažila," vysvetlila som mu.

Moje srdce pomaly začínalo naberať správny tep, no ten bol vďaka Nathanovi stále trochu zrýchlený.

"Ďakujem za zvezenie," dostala som nakoniec zo seba. "Musím už ísť. Tak niekedy sa zase vidíme," usmiala som sa na neho a zamávala som mu.

"Áno vidíme. Zajtra o piatej prídem pre teba," povedal to naozaj sebaisto, akoby mu tá motorka pridala na sebadôvere.

Kusla som si do peri tak aby to nevidel, pozrela som sa mu do očí, "Ahoj," nepovedala som mu, že súhlasím no on to aj tak dobre vedel. Zabočila som k domu a oprela som sa o plot. Srdce mi búchalo ešte rýchlejšie ako pri jazde na motorke. V kabelke som vylovila mobil a rýchlo zavolala Abigail.