13. Maybe One Day

 Ospravedlňujem sa za to, že to nie je napísané nejak zaujímavo no už som niečo musela pridať.

http://www.youtube.com/watch?v=cGs8vtjDxxY - táto pieseň úplne vystihuje túto časť. :) 

*Charlotte*

Behala som po izbe ešte stále v uteráku. Nemala som ani poňatia koľko času mám aby som sa nachystala.
"Ááá, Abi je tak ťažké odpísať?" štvala som sa na Abigail. Sadla som si na posteľ, mobil položila vedľa seba na vankúš a začala ho hypnotizovať. Po necelej minúte hypnotizovanie pomohla a mobil konečne zasvietil. V jednej sekunde som už čítala esemesku. "Všetci sa stretávame o tretej pred štadiónom. Vezmem ťa autom takže ma za hodinu čakaj. Prichystaj nejaké jedlo, som hladná!" aj cez správu som počula jej rozkazovačný tón.

"Ešteže tak," oddýchla som si a moje srdce pomaly naberalo stály tep. Podišla som ku skrini a dlho nerozmýšľala. Vybrala som si presne to čo mi Chris pred pár dňami vybral. Môže mať chalan tak geniálny vkus? zasmiala som sa vduchu. Obliekla som sa behom chvíle no s vlasmi a make-upom som sa chcela trochu pohrať. Neustále kontrolovanie hodiniek v intervale každých päť sekúnd mi celkovo zabralo aspoň pol hodinu.

"Ešte posledná kontrola," pribehla som do haly a zastavila pred zrkadlom. Mala som na sebe béžovú, krátku, naberanú sukňu a v nej zastrčené biele tielko. Cez plecia som si prehodila kvetinkový svetrík. Na nohách som mala topánky na opätku no tie hneď nahradili balerínky. Moje nohy si v okamihu oddýchli, nie sú zvyknuté na topánky s vysokými opätkami. Plánovala som nalíčiť sa inak ako zvyčajne no plán nevyšiel a ako vždy som si len oči zvýraznila špirálou a na peri som si naniesla jemnú vrstvu lesku. Počas chystania som vyskúšala každý účes, ktorý ľudia len vymysleli no každý som rýchlo zamietla. Svoje kučery som si len jemne prečesala prstami a nechala ich voľne poletovať okolo mojej tváre.

"Si nádherná, princezná," objala ma zozadu mama. Pozerali sme sa na seba v zrkadle, ja na ňu s láskyplným pohľadom a na nej bolo vidno, že je pyšná na to čo zo mňa vyrástlo . Veľmi sa podobáme, vždy keď sa poriadne zahľadím do zrkadla mám pocit akoby som sa pozerala na svoju mamu.

"Vďaka tebe," otočila som sa na ňu. Upravila mi pár nezbedných prameňov vlasov a pobozkala ma na čelo.

"Pre koho si sa tak upravila?" vyzvedala.

"Mami," prevrátila som očami. Upravila som sa pre vlastný dobrý pocit. Vôbec mi nezáleží na tom, že sa chcem porozprávať s Nathanom! snažila som sa vduchu presvedčiť samú seba.

"Dobre, končím," žmurkla na mňa, "Ale nezabudni mi ho potom predstaviť," zašepkala mi do ucha keď ma objímala. Venovala som jej ešte jeden nechápavý pohľad no je to moja mama a vie aj to čo ja ešte nie.

Všade okolo nás vládlo ticho preto nebolo vôbec ťažké započuť, že Abigail práve zastavila pred domom. Pneumatiky jej auta na ceste vŕzgali a mne sa zovrel žalúdok. Ku nej mám nastúpiť do auta?

Chystala som sa otvoriť dvere, ale v tom ma pochytil pocit, že som na niečo zabudla. Rýchlo som si skontrolovala kabelku. Mala som v nej všetko čo potrebujem.

"Jedlo," zakričala som. Zhodila som kabelku na zem a bežala do kuchyne. Otvorila som chladničku no nič moc v nej nebolo. Pravdepodobne bola práve napadnutá mojim bratom, ktorý z nej vybral všetko čo sa dá zjesť. Rýchlo som očami prebehla po celej kuchyni. Zobrala som jablko a bežala k Abigail, ktorá na mňa už hodnú chvíľu trúbila.

"Moja najlepšia kamarátka je psychopat!" nahlas som skonštatovala.

"No lebo ty si normálna," odvrkla mi.

Sadla som si na miesto spolujazdca a rýchlo som si zapla bezpečnostný pás. Prvá vec, ktorú s Abigail v aute urobím. Párkrát som už premýšľala či ona nie je dôvod prečo sa bojím šoférovať. Ak by som na križovatke stretla niekoho ako Abby mohla by som rovno zavolať blízkym a povedať im, že som ich milovala.

"Myslím, že sa s tebou prestanem baviť," povedala zahľadená na cestu. Hodila som na ňu nechápavý a mierne urazený výraz. Keď si ho všimla pokračovala, " Si príliš pekná na to aby som s tebou niekam šla. Musím si nájsť niekoho škaredšieho aby som mala nejakú pozornosť aj pre seba."

Rozosmiala som sa. Uznávam, že posledné dni sa snažím vyzerať pekne no ona je z nás dvoch stále ta krajšia. "Rada by som ti len pripomenula, že ty už s niekym chodíš zlatíčko. Pamätáš? Chris. Hovorí ti to meno ešte niečo," sarkasticky som podotkla.

Buchla ma do brucha a tým omylom zabočila do druhého pruhu. Bleskovo sa vrátila naspäť, našťastie sme boli na ceste samy a nič sa nestalo teda ak nepočítam približne miliónty mini-infarkt, ktorý mi už jej šoférovanie spôsobilo. Celá som zbledla a zvyšok cesty som už neprehovorila ani slovo. Bola som vystrašená a vôbec ma neukľudňoval úplne kľudný výraz Abigail akoby sa nič nestalo. Po pár mesiacoch šoférovania si na takéto situácie zvykla. Musím nájsť toho, ktorý jej dal vodičák a poslať ho rovno na psychiatriu. Lebo jedine psychopat môže dať psychopatovi ako Abigail vodičák. 

...

Konečne sme zaparkovali a ja som z nehoráznou radosťou privítala pevnú zem pod mojimi nohami.

"Skoro by som zabudla," zastavila ma, "Jedlo," nastavila otvorenú ruku rovno predo mňa.

S kabelky som vylovila jablko a s vážnym výrazom som jej ho podala.

Zodvihla obočie a striedavo sa pozerala na mňa a na jablko. Očakávala kedy spoza chrbta vytiahnem nejaký poriadny sandwish a zasmejem sa aká som vtipná. No musím ju sklamať.

Nemala som odvahu niečo povedať naneštastie sa mi pomaly začali trhať kútiky a za pár sekúnd by som vybuchla do smiechu. Ustála som vážnu tvár iba vďaka tomu, že na mňa začala kričať.

"Nathalie? Ja ťa všade veziem, som pomaly tvoj osobný šofér a ty mi prinesieš jablko," urazene na mňa zazrela. Skoro som jej urazenosť uverila no jej výraz tváre sa premenil na smiech. Schmatla jablko a s chuťou doňho zahryzla. Šťava  z jablka jej stekala po celej brade, vôbec som ju nespoznala. Prechádzali sme pomerne vyľudnením parkoviskom a hľadali ostatných. Vďaka mne sme mali prinajmenšom pätnásť minútové meškanie no zápas začína až za pol hodinu. 

"Že ste aj prišli," Chris vyšiel spoza auta. Abigail sa v momente otočila a utrela si celú tvár chrbtom ruky. Nenápadne zakašlala a pokrčila plecami naznak "prepáč za meškanie". 

"Kde sú všetci," otáčala som sa okolo seba a tvárila sa, že ich hľadám no snažila som sa zazrieť niekoho s Nathanových spoluhráčov. 

"Ehm Nath," prišiel ku mne, "Stoja presne tam," prstom ukázal na miesto kam som sa dívala.

"Veď jasne, ja ich vidím," rýchlo som zaklamala.

Prechádzali sme ku nim, Sarah a Caleb sa k sebe veľmi mali. Držali sa za ruky a pozerali priamo na seba. Bola som rada, že to so mnou už nič nerobilo. Potrebovala som byť silná a musím uznať, že sú spolu pekný a obaja vyzerajú šťastnejší ako kedykoľvek predtým.

"Hrdličky," zasmiali sme sa. 

"Neverím, že ste naozaj prišli," povedal nám Caleb, ale oči mal stále namierené na Sarah.

"Dlho sme ťa nevideli Nath. Naposledy keď si prišla ku Sarah," zadržiaval smiech.

Ďakujem za pripomenutie jedného z mojich najhorších a najtrápnejších dní v živote, poďakovala som ironicky, vduchu Calebovi.

"Ja som bola úplne mimo," zamumlala som si, "Poďme si sadnúť. Chcem dobré miesta a Abigail musím ešte kúpiť nejaké jedlo," dopovedala som a všimla si, že ma nikto nepočúva. Chris a Abigail si potichu vyznávali lásku a Caleb so Sarah to isté.

"Hmm, mám použiť svoju schopnosť byť neviditeľná v prospech dobra alebo zla?" priam som na nich kričala no moju poznámku úspešne prepočuli.

...

Sedeli sme skoro úplne vzadu, naozaj dobré miesta. Videli sme perfektne na celé ihrisko a hlavne tu vzadu ľudia kričia najviac, takže sa nemusíme báť svoje emócie z hry prejavovať pekne nahlas. Na svoje sedadlo som odložila kabelku a chystala sa odísť hľadať Nathana. Chcem sa mu ospravedlniť ešte pred tým ako nastúpi na ihrisko. Bola som už na schodoch keď som si všimla, že na moju kabelku nikto nedáva pozor. S dupotom som k nej pristúpila strhla ju zo sedadla a bežala dole schodmi.

Okolo štadiónu postávalo iba pár ľudí, ktorý si prišli zafajčiť. Už som chcela odísť naspäť no v tom som započula hlasný smiech. Nenápadne som nakukla za stĺp odkiaľ zvuky vychádzali. Stáli tam traja chlapci v dresoch, presne tí s ktorými som videla Nathana v parku. Boli obrovský až mi trošku naháňali hrôzu. Prišli si sem tajne zafajčiť a ja som nechcela byť tá, ktorá ich tu prichytí. Chcela som sa ešte stále nenápadne otočiť a zdrhnúť čo najrýchlejšie a najtichšie ako to pôjde. Bola som nenápadná až pokým mi kabelka nespadla z pleca. Všetci traja sebou mykli a zazreli na mňa. Jeden zo strachu odhodil svoju cigaretu, ten na mňa zazeral najviac. Oblial ma studený pot, keď sa na mňa pozerali vyzerali ešte strašideľnejšie.
Stála som tam ako prikovaná.

"Môžeme ti pomôcť," jeden z nich rozhodil rukami a povedal to pomerne slizko. Mala som chuť utiecť no oni určite vedia kde sa teraz Nathan nachádza. Zostala som preto stáť na mieste a nahlas som prehltla, "Videli se Nathana, prosím," pri slove prosím som sa cítila ako päť-ročné dieťa. 

Zasmiali sa, "Načo Nathana, prosím," prosím poriadne zdôraznil a ešte viac sa rozosmiali. 

Stúpili okolo mňa a ja som zacítila, že to čo fajčili neboli obyčajné cigaretu ale marihuana. Pri pohľade do ich očí som videla, že sú už poriadne nafajčený a neuvedomujú si čo robia. Najlepší čas, presne pred zápasom, pomyslela som si a vduchu sa rozlúčila s víťazstvom nášho týmu.

Stála som uprostred nich ako malý trpaslík. Naozaj som sa bála a nemala som poňatia čo spraviť. Začala som cúvať a dúfala ,že sa dostanem spoza stĺpa a niekto ma uvidí.
Postupovala som malými krokmi a srdce mi bilo stále viac a viac. Nahlas a rýchlo som povedala, "Nechcem problémy,"chcela som tým upútať niekoho pozornosť.  Podarilo sa mi to. Niekto na nich zakričal, kvôli strachu som nezapočula ani slovo. V okamihu ustúpili a ja som odskočila čo najďalej.
Namiesto toho aby som sa rozutekala čakala som kým "môj záchranca" pristúpi bližšie.

"Práve ťa hľadá Nathan," povedal jeden z nich na svoju obhajobu.

Pri vyslovení jeho mena som sa obzrela, stál tam a práve mi pomohol. Aj po tom aká som na neho bola a aj bez toho aby som sa mu ospravedlnila mi pomohol. Už-už sa na mojej tvári začal vytvárať úsmev no v tom mi napadlo, že ma cez nich nemohol vidieť a len chcel niekomu pomôcť. Kebyže vie, že tam stojím ja nechal by ma tam. Stála som vedľa nich a bez slov ich pozorovala. Nathan na nich chvíľu kričal no oni boli úplne mimo. Mňa si vôbec nevšímal.

Napokon sa Nathanovi podľa všetkého kamaráti aj on vybrali spoločne na štadión. Mozog mi hovoril aby som ho nechala ísť, že na ospravedlnenie je už neskoro no ústa boli ako vždy rýchlejšie. 

"Nathan," mala som pocit, že som na neho zakričala, ale vydala som zo seba iba jemný a tichý hlások.

Zastavil  sa spoločne aj s ostatnými no narozdiel od neho oni sa aj otočili. Kývnutím ruky im naznačila by šli a on ich neskôr dobehne. Stále stál otočený chrbtom, pomaly som podišla k nemu a keď som bola dostatočne blízko povedala som, "Prepáč," na nič viac som sa nezmohla. On na mňa bol vždy milý a ja mu poviem len suché prepáč. Cítila som sa hrozne, tomuto chlapcovi sa podarilo dostať sa mi do srdca aj hlavy za pár dní tak hlboko, že aj keby som sa snažila najviac ako dokážem zostane tam. 

Vyrovnal sa a pomaly otočil. Celú ma skenoval pohľadom a ja som mala pocit, že by som mala poriadne rýchlo odísť, no nevzdám sa tak ľahko. "Prepáč za to, že som ťa toľké roky ignorovala. Prepáč za to, že som odmietala keď si sa so mnou chcel rozprávať. Prepáč za...," chcela som sa ešte ospravedlniť prinajmenšom za milión iných vecí no Nathan sa začal smiať.

Najskôr som sa chcela uraziť, ale nakoniec som sklonila hlavu do zeme. Určite som mu na smiech. Môžem sa mu ospravedlňovať ako dlho chcem aj tak to nikdy nebude dosť.

Prešla som okolo neho a nevenovala som mu ani najmenší pohľad.

"Kam zase ideš?" zastavil ma. 

"To tu mám počúvať ako sa smeješ tomu, že sa ti chcem ospravedlniť? Nie ďakujem na to zvedavá nie som," bola som mierne otočená smerom k nemu to videla som ho iba periférne. 

"Nie. Zle si to pochopila," týmito slovami upútal moju pozornosť. Otočila som sa na neho a uvidela sladký úsmev na jeho tvári. "Smejem sa lebo nemáš dôvod ospravedlňovať sa," pristúpil bližšie.

"Nemám. Ale veď som bola hnusná a za posledné dni si sa na mňa ani len nepozrel. Bolo očividné, že som ťa zranila," jeho úsmev mu s tváre nezmizol.

Pozrel sa k oblohe a pretrel si čelo," To je pravda, ale veď to ja som bol na teba zlý.Kričal som na teba a správal sa ako najväčší idiot. Nedokázal som sa na teba ani len pozrieť lebo som sa neuveriteľne hanbil."

Keď to dopovedal začala som sa smiať spoločne s ním. Spadol mi obrovský kameň zo srdca a  mala som chuť objať každého nablízku.

Prišiel ku mne ešte bližšie, stál tak blízko mňa až som počula jeho dych. Bol mierne zrýchlený no rozhodne nie tak ako môj. Jeho blízkosť ma znervózňovala, ale nechcela som to dávať najavo.  Bol o viac ako hlavu vyšší odo mňa preto jediné čo som videla bola veľká 27 na jeho drese. Mala som si zobrať tie opätky, napadlo mi. Naklonil hlavu dolu a zašepkal, "Prepáč." Táto situácia bola doslova romantická a ja som ju doslova pokazila. Odstúpila som a nahlas povedala, " Ty sa mi prosím neospravedlňuj. Vďaka tebe som si uvedomila, že sa musím zmeniť a za to som ti veľmi vďačná."

Usmievali sme sa spoločne jeden na druhého. Ako prvá som prerušila trápne ticho a pristúpila k nemu s otvorenou náručou. "Kamaráti?" spýtala som sa ho. Objal ma a mierne zdvihol do výšky. Nemala som chuť pustiť ho. V jeho náručí som oľutovala čo som povedala. Slovo kamaráti nie je správne, asi by som chcela byť niečo viac. No čo už, už som to povedala.

Bola som pohltená vo víre myšlienok a neuvedomovala som si ako dlho sa objímame. Ani jeden z nás sa nechcel odtrhnúť.Keď som si všimla, že pár ľudí na nás zíza odtiahla som. 

"Ani nevieš aká som rada, že sme sa porozprávali," stále som sa usmievala ako blbec našťastie aj Nathan no on vyzeral aj tak stále neuveriteľne dobre čo sa o mne bohužiaľ povedať nedá.

"Myslím, že by si mal ísť na zápas. A dúfam, že vyhráte!" prikázala som mu. Pohybom som naznačila, že odchádzam a netrpezlivo čakala kedy sa už aj on otočí aby sme mohli odísť no stál namieste ako socha.

Mierne sa zamračil akoby sa snažil prehovoriť samého seba k nejakým slovám. 

"Si v poriadku?" uisťovala som sa. 

"Ja len," zakoktával sa. Začal sa škriabať na zátylku, "Ja len," zopakoval. "Ach, chcem ti povedať, že sa mi páčiš. Páčiš sa mi naozaj dlho, ale ak to ty tak necítiš pochopím to. Len nechcem pokaziť kamarátstvo ktoré sa medzi nami práve vytvorila," povedal to poriadne rýchlo a ja som jeho slová ešte hodnú chvíľu spracovávala. Videla som na ňom, že je nervózny no to som bola aj ja.

Upravila som si vlasy, ktoré mi vietor rozfúkal a zahľadela som sa mu do očí. Vtedy som si spomenula na slová mojej mami Nechaj sa viesť svojim srdcom. A tak som aj spravila.

"Myslím, že aj ja ťa mám rada," začervenala som sa. Naširoko sa usmial, "Ale," pokračovala som a týmto jediným slovo mu zmizol úsmev. "Nepoznám ťa," zasmiala som sa. 

Zahryzol si do pery, "Preto by sme niekam mohli zájsť," bol celý v rozpakoch a mne to pripadalo ako tá najroztomilejšia vec.

"No to by sme mohli," dlho sme sa na seba pozerali a tentokrát som túto romantickú situáciu nepokazila ja ale futbalový tréner. 

"Bracken," zahučal tréner a jeho krik nasledovalo hlasné zapískanie do píšťalky. Na sekundu sme sa na seba pozreli a posledné čo som videla bol Nathanov chrbát a naštvaný pohľad trénera. 

Stála som sama na parkovisku a pomalým krokom som prichádzala ku štadiónu. Snažila som sa ešte chvíľku zachovať romantickú atmosféru no pár metrom odomňa niečo zašuchotalo a ja som rázne pridala do kroku.

Kašlem teraz na romantiku, pomyslela som si.

...

Kým som prišla na miesto zápas bol už v plnom prúde.

"Kde si bola," zakričala na mňa Abi, aby všetkých prekričala a pohľady ostatných zastavili na mne. 

"Neverím, že vy ste si všimli, že som preč," prekrížila som ruky, "Asi som stratila svoju moc byť neviditeľná," vďaka svojej sarkastickej poznámke som sa vyhla odpovedi. Sadla som si na sedadlo a pochytil ma zvláštny pocit. Až teraz som si uvedomila čo sa práve stalo.

Čo som to urobila? Naozaj idem na rande s Nathanom? S tým ktorého v podstate nepoznám? Dobre "poznám" ho niekoľko rokov no rozprávame sa len pár dní a z toho sme sa už stihli dvakrát pohádať a dva dni sa ignorovať. Nathalie? A vlastne má vôbec moje číslo? Kedy a kam pôjdeme? buchla som sa do čela a neverila tomu čo som práve spravila. Nečakala som, že moje ospravedlnenie prijme tak dobre alebo, že skončí pri pozvaní na rande. A rozhodne som nečakala, že s niečim takým budem súhlasiť.

Hre som vôbec nevenovala pozornosť pokým všetci okolo mňa nevyskočili zo sedadiel a zborovo s každej strany zakričali Góóóól. Mala som pocit akoby mi každý zakričal rovno do ucha. Pozrela som sa na ihrisko a videla ako sa všetci nahrnuli ku Nathanovi. Moje slová o výhre vzal asi doslovne. Oslavu gólu začal veľmi zaujímavých tančekom a nakoniec sa postavil  pred divákov a niekoho hľadal. Jeho oči sa zastavili na mne, usmial sa a prstom jemne ukázal na mňa a tým naznačil, že ten gól bol pre mňa. Slabo som sa na neho usmiala a vzápätí sa tvárila,  že to nie som ja na koho ukazuje. Srdce mi poskakovalo a aj keď sa správam ako najväčší blázon už sa neviem dočkať nášho "rande".