23. Maybe One Day

 Zase po dlhej dobe som napísala ďalšiu časť :) V poslednej dobe ma inšpirácia obchádza veľkým oblúkom preto mi trvá dlhšie kým niečo "čitateľné" napíšem.

enjoy it :)

*Charlotte*

"Nevidíš?!" zahučal na mňa prechádzajúci cyklista za prenikavého zvuku jeho zvončeka. Zastavil rovno predo mnou a ešte hodnú chvíľu na mňa škaredo zazeral, potom rýchlo naskočil naspäť na bicykel a odfrčal preč. 

Zo školy som šla domov pešo, obdivovala som krásu aprílového počasia a ľudí okolo mňa som vôbec nevnímala. Teda pokým ma tento idiot skoro nezrazil dolu z chodníka. Vliekla som sa pomalým krokom a cesta mi zabrala prinajmenšom pol hodinu. Skoro by som odprisahala, že ma pri obchodnom centre prebehol slimák ale nie som si úplne istá. 

Vchodové dvere som otvorila presne v momente kedy sa vonku zdvihol prudký vietor. Dvere treskli do steny a tým vydali nepríjemný zvuk. 

"Ups," zakričala som tak aby sa môj hlas rozniesol po celom dome. Nedočkala som sa žiadnej odpovede, prešla som preto očami po dome a hľadala kam všetci zmizli. Oči mi zastavili na stolíku v hale. Bol na ňom položený list v obálke s mojim menom. Nathalie ♥, vďaka rukopisu aj srdiečku som spoznala, že ho písala mama. Stála som na mieste a dvere za mnou stále udierali do steny. Opatrne no s vynaloženým veľkej sily, kvôli vetru, som ich zatvorila. Sadla som si na schody a začala čítať.

Zlatíčko, s otcom sa vrátime v sobotu poobede. Dohliadni prosím na Lucasa, ale hlavne na Jasona! Ak bude dom stáť keď sa vrátime budeme len radi. Lucasa som odviezla ku pani Reedovej, stačí keď pre neho prídeš okolo ôsmej.

Milujeme vás!

PS: Užite si to bez nás.

Po prečítaní som vyskočila na nohy a začala tancovať svoj "víťazný tanec". Po pár sekundách som sa so strachom v očiach otočila dozadu či za sebou neuvidím Jasona s kamerou v ruke. Našťastie tam nikto nestál, doma som bola sama. V okamihu som zapla rádio najhlasnejšie ako to šlo a začala skákať ako úplný blázon.

Snáď sa môj výber pesničiek bude susedom páčiť, ironicky som sa v duchu zasmiala.

Tancovala som okolo chladničky a vyťahovala z nej všetko na čo som dostala chuť. Zmrzlina, jogurt, kyslé uhorky a pomarančový džús. Všetko som položila na linku a zapozerala sa na svoj výber. Už pri predstave na túto kombináciu v mojom bruchu mi prišlo neuveriteľne zle. Jogurt som chytila do ruky a zvyšok vrátila naspäť do chladničky.

"Ja by som si tú zmrzlinu dala," zakričala mi rovno do ucha Abigail. Od strachu som sa mykla a jogurt zhodila na dlážku. Chytila som sa za srdce a pomaly, s nenávistným pohľadom som sa otáčala ku nej. Keď sa naše oči stretli zasyčala som na ňu. "Slovo zazvoniť ti nič nehovorí?" kričala som na ňu, ale nie preto, že by som bola nahnevaná no kvôli hlasnej hudbe som nemala na výber. Nečakala som na jej ospravedlnenie, skočila som k rádiu a jemne stíšila hlasitosť.

Otočila som sa naspäť do kuchyne kde sa Abigail už pohodlne usadila za stôl a jedla môj jogurt.

"Takže najskôr mi vtrhneš do domu a potom mi ešte zješ jedlo?" dala som ruky v bok a potichu sa zasmiala.

"Tak prepáč," prehltla. "Nezvoním už niekoľko rokov a čo je tvoje je aj moje," nabrala plnú lyžicu jogurtu a namierila ju ku mne. "Čiže aj tento jogurt," nahlas mľaskala aby dala najavo ako veľmi jej chutí. 

Prudko a s nádejou, že v chladničke bude ešte niečo dobré som sa otočila a otvorila ju. Kyslé uhorky sa na mňa zlovestne smiali a ja som nahlas buchla dverami chladničky.

"Vyžierač," obviňujúco som sa zamračila na Abigail.

Pozerala sa na mňa so zdvihnutým obočím rovnako ako ja na ňu. "Tak čo dnes plánujeme?" zazubila sa na mňa a tým ma rozosmiala.

Sadla som si rovno pred ňu a rukami sa oprela o stôl, "Neviem čo plánuješ ty no ja idem o siedmej do parku," šibalsky som sa na ňu usmievala.

"Okej takže ideme spolu," mykla plecami. Ach jaj, jej to nedošlo, v mysli som sa buchla po čele.

"No ja tam nejdem sama," vysvetľovala som jej no neúspešne. "Áno nejdeš tam sama pretože tam ideme spolu," hovorila pomaly a snažila sa prísť na vec ktorá jej akosi unikla.

"Nie, my tam nejdeme spolu," začala som sa smiať. Keď som uvidela jej čím ďalej viac nechápavý výraz rozhodla som sa, že ju už nebudem trápiť.

"Ja a Nathan sa tam stretávame," rozhodila som rukami.

Abigail vyprskla od smiechu a celú ma opľula.

Otrela som si tvár a povedala, "Tak som nakoniec ten jogurt predsa len dostala."

Abigail na mňa hodila utierku no nedala mi možnosť použiť ju. Silno ma chytila za zápästie a ťahala ma do mojej izby.

"Spadnem," moje posledné slová predtým ako som sa celá rozčapila na schodoch. Kvôli Abigail som sa poriadne udrela do hlavy a moje kolená tiež neobišli bez zranenia no ju to vôbec nezaujímalo a nezastavila pokým som nesedela na posteli.

Hľadela do skrine s kamenným pohľadom. Vyberanie jej nezabralo viac ako dve minúty počas ktorým som si rukou masírovala udreté miesto.

Šaty, šatku aj topánky, ktoré práve vybrala zo skrine hodila vedľa mňa a so stále kamenným výrazom na mňa začala pozerať.

"Okej, po prvé toto si dnes oblečieš a len pre zaujímavosť a ak by si sa chcela opýtať áno som úžasná a po druhé," prestala hovoriť a na jej tvári sa stále neobjavil náznak emócií."Riadne si sebou šľahla na tých schodoch," hodila sa na posteľ vedľa mňa a začala sa zvíjať od smiechu.

Schmatla som vankúš a celou silou ju začala biť. Abigail na mňa niečo kričala no keďže to čo vravela boli slová ospravedlnenia snažila som sa ich ignorovať. Prestala som až vtedy keď sama od seba spadla na zem.

Dusila som v sebe smiech, " Tak a sme vyrovnané," počkala som kým sa dosmeje a potom jej pomohla vstať.

Usmiala som sa na ňu, "Koľko je hodín?"

Hodinky na zápästí si narovnala a zahľadela sa na ne, "O päť minút bude päť," pozrela sa na mňa a netrpezlivo čakala na moje slová.

"Mám ešte dve hodiny. Na prípravu mi stačí tak pol hodiny," zastavila som a premýšľala. "Môžme si zatiaľ pozrieť nejaký film," navrhla som.

Abigail nadšene zakývala hlavou a hneď začala vyberať ten správny film. Čas kým niečo vyberie som si krátila pohupovaním nohy. Hlavu som mala úplne prázdnu, bez jedinej myšlienky.

"Moulin Rouge" DVD-čko držala vo zdvihnutých rukách a šklebila sa na mňa. "Tento film bude dokonalý vždy," potichu dodala a tieto slová mi akoby zobrala z úst.

...

"Nestíham," zakričala som pri pohľade na hodiny, ktoré ukazovali 6:45 pm. Schytila som oblečenie z postele a okamžite sa začala obliekať. Preklínam ťa Moulin Rouge. Len kvôli tebe zase nestíham. Musíš byť tak dokonalý film?, jediné veci na ktoré som v tú chvíľu dokázala  myslieť.

Nestihla som ani skontrolovať či v tých šatách vyzerám normálne no musím veriť Abigail. Zatiaľ čo som si nanášala špirálu a lesk na pery Abigail mi prstami prečesávala vlasy. Očami som občas skontrolovala čas a vždy ešte viac zrýchlila. Po bleskovej príprave sme spoločne bežali dole schodmi a pritom poriadne dupali. Jason rozhodne ešte nebol doma pretože náš dupot nikto neokomentoval.

"Máš tridsať sekúnd na to aby si sa obdivovala v zrkadle," kričala na mňa zozadu Abigail.

Päť sekúnd. Toľko mi zabral pohľad do zrkadla. Aj za ten krátky čas som si stihla všimnúť každý detail. Mala som na sebe nad kolená dlhé, šedo-modré šaty. Vďaka zúženému pásu, širšej sukni a vysokým, bielym topánkam vyzerali moje nohy omnoho dlhšie. Biela šatka jemne uviazaná okolo krku mi ladila s topánkami. Make-up bol obyčajný ako vždy, ale tomu som bola iba rada. Vlasy tiež vyzerali ako skoro každý deň, v dlhým prameňoch kučier mi padali okolo ramien až po koniec chrbta.

Opatrne a najrýchlejšie ako som vedela som docupitala k Abigail do auta. Ani v takomto zhone som si nezabudla zapnúť bezpečnostný pás. 

Okamžite som vytiahla z malej kabelky zrkadielko a prstom odstraňovala všetky šmuhy od špirály ktoré som v rýchlosti namaľovala okolo očí.

"Si nádherná," usmievala sa Abigail no našťastie zrak upierala k ceste.

Dievčatá vždy meškajú, ukľudňovala som samú seba pri pohľade na rádio na ktorom svietili desať minút po siedmej.

"Dievčatá vždy meškajú," povedala vzápätí Abigail. Ani ma neprekvapilo, že povedala presnú kópiu toho čo ja pred malou chvíľou vo svojej mysli. Stáva sa nám to priveľmi často na to aby sme sa nad tým pozastavovali.

"Tu zastav," zastavila som Abigail jemným dotykom na jej ruku. Stáli sme približne tri minúty cesty do parku. Vystúpili sme, Abigail som rýchlo objala a  ďalej sa vydala sama. Pomaly som spomaľovala a snažila tváriť sa, že som v úplnom kľude a, že idem na sekundu načas. 

"Pekná," zakričala na mňa Abigail hneď potom ako na mňa zapískala. Otočila som sa na ňu, opierala sa o kapotu auta a snažila sa vyzerať ako najväčší frajer. Usmiala som sa na ňu a poslala jej vzdušnú pusu.

Hneď ako som zabočila do parku uvidela som Nathana. Okrem neho tam nebol skoro nikto iba pár dievčat obklopených tuctami nákupných tašiek, ktoré práve odpočívali po ťažkom dni strávenom nakupovaním. Pomaly som sa približovala ku Nathanovi. Sledovala som ako zapadajúce slnke obkresľuje každú črtu jeho tváre. Vôbec som si neuvedomovala, že stojím vedľa neho s otvorenými ústami. 

"Krásna," Nathan vstal a pohladil ma po tvári. Jediné na čo som sa zmohla bol hlúpy úsmev.

"Už chápem prečo tak meškáš, stvoriť dokonalosť asi nejaký ten čas trvá," objal ma a pošepkal. "Aj keď ty si určite dokonalá aj bez make-upu a šiat."

Hneď ako to dopovedal chytila som jeho tvár do svojich dlaní a pobozkala ho. Jeho pery boli ešte jemnejšie ako som si dovtedy pamätala. Jemne ma držal okolo bokov a ja som chcela aby tento bozk trval navždy. No príroda si to tak asi nepriala. Zdvihol sa ešte prudší vietor ako predtým a sukňa mojich šiat mi vyletela snáď až ku hlave. Rýchlo som si ju napravila no na to aby som sa nezačervenala bolo už priveľmi neskoro. 

Nathan mi napravil vlasy rozstrapatené vetrom a znovu začal ochutnávať moje pery. Ruky sa mi schovali do jeho hebkých vlasov. Tentokrát som jeho ruky cítila na mojej tvári no jeho dotyk okolo mojich bokov som neustále cítila tiež.

Túto nádhernú chvíľu prekazila skupina dievčat za nami. 

"No Nathan," zachichotali sa. Otočila som sa na ne a pri pohľade na nich som sa skoro povracala. Za mojich chrbtom stálo doslovne päť barbie. Všetky mali dokonale rovné vlasy, kilá make-up na aj tak dokonalých tvárach, mihalnice im ťažilo veľké množstvo špirály a celý barbie štýl bol dokonale podotknutý krátkymi sukňami či výstrihom až k pupku.

"Kimberly," nasilu sa usmial Nathan. Vôbec ma neprekvapilo, že oni poznali jeho, pretože je to futbalista a Nathana na škole poznajú všetci, ale to, že on poznal ju no to ma trochu prekvapilo.

Stále ma mal vo svojom náručí no pri povedaní jej mena som sa mierne odstrčila. "Dievčatá," dopovedal so stále falošným úsmevom na perách.

Všetky dievčatá včetne Kimberly sa zachichotali. Po doznení ich "smiechu" nastalo hrobové ticho teda ak nepočítam zvuk môjho srdca ktorý počuli všetci.

"Oh, Nathan nebudem ťa tu vyrušovať," pristúpila bližšie. Kimberly inými slovami ľudská barbie. Celkom pekná bruneta no z nejakého dôvodu mi bola nesmierne nesympatická. "Vidím, že tu na niečom práve pracuješ," celú ma oskenovala. "Pekná," povedala to rovno mne do očí.

Nathan prikývol hlavou a všetci sme mohli vidieť jemné znechutenie na jeho tvári.

Kimberly skoro na sekundu presne pohodila vlasmi spoločne s ostatnými  barbienami a na opätku sa otočili a vydali smerom od nás.

"Kimberly?" povedala som jemne znechutene a možno trošku žiarlivo. Zrak som na ne upierala až pokým mi nezmizli z dohľadu.

"Len jedno dievča," jediné čo sa na jeho tvári hýbalo boli jeho ústa všetko ostatné akoby skamenelo.

Aj keď som to chcela ignorovať, Kimberly ku nám priniesla veľmi zvláštnu a dosť nepríjemnú atmosféru. Nastalo hrobové ticho. Pozerala som sa presne do Nathanových očí no on hľadel všade možne len nie na mňa.

"Koľko je hodín?" spýtala som sa aby som vyplnila ticho, ktoré vládlo okolo nás. Čas ma naozaj nezaujímal.

"O desať minút osem," zašepkal neprítomným hlasom.

"Koľko?" vyhŕkla som a vymanila sa z Nathanovho zovretia. Teraz ma čas naozaj začal zaujímať. Schmatla som Nathanovu ruku s hodinkami a ešte raz sa presvedčila, že naozaj zase prídem niekde neskoro.

"Musím ísť," vypleštila som oči. 

Nechápavo sa na mňa zahľadel, "Prosím?" opatrne sa opýtal.

"Lucas," začala som vysvetľovať. "Musím ísť pre Lucasa. Rodičia nie sú doma a on je u našej známej. Pani Reedovej. O ôsmej pre neho musím prísť," na to, že nemám čas nazvyš som sa poriadne rozhovorila.

"Oh, tvoj mladší brat," okamžite zareagoval Nathan. O Lucasovi toho už vie naozaj veľa. V reštaurácií u jeho tety a strýka som mu o ňom povedala všetko čo sa dalo.

Chytila som ho za ruku a pár krokov ho tiahla za sebou. Kvôli jeho veľkým krokom som však za chvíľu bola ja tá, ktorú ťahal on. Prišli sme k jeho autu. Rýchlo sme nastúpili a v momente ako Nathan zavrel dvere naštartoval a šliapol na plyn.

"Pôjdeš okolo môjho domu a o dva bloky ďalej býva ona. Má taký menší, trochu strašidelný dom. Určite ho neprehliadneš," vysvetlila som mu cestu ako najlepšie som vedela. Hneď ako som to dopovedala všetko stíchlo. Nepríjemná atmosféra z parku kvôli Kimberly sa s nami tiahla aj v aute. Prosím povedz niečo! prosila som v mysli Nathana.

No jediné čo ticho jemne prerušilo bol môj mobil, lepšie povedané esemeska, ktorá mi práve prišla.

Kam ste zmizli? Chcela som vás pozorovať v parku a vy tam nieste! Kto boli tie baby? A prečo ste hneď potom odišli. Nahlás okamžite svoju polohu pretože špehovanie vás je môj dnešný plán na večer.

Hneď po prečítaní esemesky od Abigail sa môj úprimný smiech začal rozliehať po celom aute. Nathan sa ku mne pridal aj keď nemal poňatia o tom na čom sa práve tak dobre zabávam.

Prstami som začala rýchlo písať odpoveď.  "Čo sa stalo?" spýtal sa ma.  Nevidela som mu tvár, pretože som sa sústredila na písanie no v tóne jeho hlasu som poznala, že sa stále usmieva.

Ďakujem :), jediné čo som Abigail odpísala. O Kimberly jej nič písať nebudem veď ju ani nepoznám a jej špehovaciu akciu nebudem podporovať. Keď chce vedieť kde sme a večer sa nenudiť nech si nás nájde. Takže jediné čo jej môžem odpísať je ďakujem za to, že dostala preč tú nepríjemnú atmosféru, ktorá by mohla zničiť celý večer.

"Ach, iba Abigail," po dlhej chvíli som mu konečne odpovedala na jeho otázku. "Veď vieš," žmurkla som na neho a pri pohľade na jeho krásnu tvár som si zahryzla do spodnej pery.

Oči som z jeho tváre nespustila ani na sekundu.

"Baví ťa to?" zasmial sa a na pár sekúnd pozrel na mňa.

"Veľmi," rozosmiala som sa. "Len možno keby si otočil hlavu o takých päť stupňov bolo by to ešte lepšie."

Hlavu jemne otočil, "Asi nejak takto?" opýtal sa so širokým úsmevom.

"Ach jaj teraz si to celé pokazil," snažila som sa znieť smutne. Potriasol hlavou a náš smiech zaplnil celé auto.

"Tento dom?" mykol hlavu a naznačil mi tým smer. Otočila som sa a uvidela dom pani Reedovaj, v noci vyzerá ešte strašidelnejšie. Idem ťa zachrániť Lucas, povedala som si v duchu.

"Si šikovný, našiel si to," usmiala som sa, otvorila dvere a pomaly sa vydala smerom ku vchodovým dverám.