22. Maybe One Day

Parkstonová, chcem ťa vidieť pri skrinke. Hneď! esemeska od Abigail mi prišla ešte pred koncom hodiny. Samozrejme som nemala vypnuté zvonenie a tón prichádzajúcej správy na zdravý profesorky Heistingsovej nepridal. Posledných pätnásť minút hodiny strávila hysterickým monológom. Musím ju nahlásiť na nejaké liečenie, poznamenala som si v hlave.

V momente zazvonenia sme všetci vybehli na chodbu čo najďalej od profesorky.

Pohni si! ďalšia nedočkavá esemeska od Abigail. Po dočítaní som sa začala predierať preplnenou chodbou pomocou mojich špicatých lakťov, ktoré každého kto by bránil v ceste zasiahli do rebier. Ani som sa nenamáhala so zdvorilosťami ako S dovolením alebo Prepáčte.

"Konečne," Abigail ma stiahla bokom ku skrinkám. "Ako dlho môže niekomu trvať prísť sem?" rozhodila rukami a pozerala sa na mňa s nechápavým výrazom.

Prekrížila som ruky a tvárila sa urazene. "Čím dlhšie ma tu budeš urážať tým menej ti toho stihnem povedať," celú dobu čo som hovorila som sa tvárila  pomerne povýšene. Šach-mat drahá, zasmiala som sa v duchu.

Rýchlo ma objala, "Prepáč, prepáč, prepáč," pozerala sa na mňa pohľadom malého, hladného šteniatka.

"V pohode," usmiala som sa. Nadýchla som sa pripravené začať hovoriť no v tom do mňa niekto udrel, niekto iný do mňa omylom hodil loptu a ďalší náhodný okoloidúci omylom vrazil do Abigail.

Pozreli sme sa na seba a presne vedeli na čo tá druhá myslí. Chytila ma za ruku a pomáhala mi presunúť sa do menej zaplnenej časti školy.

Boli sme na najnižšom poschodí, rovno vedľa skladu nepoužívaných školských lavíc a iných podobných vecí.

"Strašidelné," povedali sme skoro v tú istú sekunde. Abigail potriasla hlavou a zazubila sa na mňa, "Tak," celá tvár jej žiarila. 

"No," nahlas som prehltla. "Bolo to dokonalé. Hneď ako som vyrazila vchodové dvere, chvíľu sme sa rozprávali. Potom sme šli jeho autom pomerne dlho. Jediné čo sme si vtedy povedali bolo to, že ma chce zobrať na svoje obľúbené miesta...," Abigail ma vôbec neprerušovala. Na jej tvári bolo vidno napätie ako moje rozprávanie skončí. Do detailov som jej všetko porozprávala. "A teraz to najlepšie," chvíľku som ju nechala v napätí. "Keď sme boli už skoro pri mojom dome," znovu som prestala hovoriť. "Pobozkal ma," zaškerila som sa.

"Áááááá," začala skákať okolo mňa ako dvanásť ročné dievča. "A ako sa bozkáva?" touto otázkou ma vôbec nezaskočila.

Oblizla som si pery a sladko sa na ňu usmiala. Abigail si domyslela svoje aj bez mojich slov. "Takže až takto dobre?" zasmiala sa. Zašklebila som sa a potriasla hlavou naznak súhlasu.

Pozerali sme sa na seba a stále sa usmievali. "Och, Nathalie. To je úžasné, že si našla niekoho ako je Nathan," objala ma.

"Ja mám tiež pár noviniek ohľadom mňa a Chrisa," úsmev jej mierne poklesol. "Posledné dni sme sa trošku rozhádali no všetko sme si vyjasnili a teraz je to medzi nami lepšie ako kedykoľvek predtým," úsmev sa jej znovu vrátil. "A rozmýšľala som nad našim deväťmesačným výročím," zamyslela sa. "Čo mám naplánovať?" zúbožene sa na mňa pozrela a dúfala v nejakú radu.

Naklonila som hlavu na bok, "Vieš, že ja vo vzťahoch nie som vôbec zbehlá," zatriasla som hlavou.

"Pfú," povzdychla si.

"Ale spoločne niečo vymyslíme," žmurkla som na ňu.

"Ďakujem," vydýchla si. "A teraz ďalšia nevyjasnená téma," povedala Abi a ja som sa na ňu nechápavo zahľadela.  "Večierok," víťazoslávne rozhodila rukami. "Už vieš koho tam pozveme?" zodvihla obočie a ruky dala v bok.

"Takže, prídu tam všetci Jasonovi kamaráti," spoločne sme spravili znechutený výraz. "To prežijeme," upokojila som predovšetkým samú seba. "A ja som si zatiaľ istá tebou, Chrisom, Calebom a Sarah," pri spomenutí Caleba a Sarah som si uvedomila ako dlho som ich nevidela. 

"Čo je vlastne s nimi?" zamračila som sa. 

Abigail mykla plecami, "Stále sú niekde spolu. Nevidela som ich aspoň dva dni a to myslím ani na sekundu. Musíme zavolať Sarah aby ku tebe prišla skôr a o všetkom sa porozprávame. Teraz sme už všetky zadané," zazubila sa a v očiach sa jej zalesklo nadšenie.

"Už sa teším," kusla som si do pery.

"A čo Nathan," pozorovala moju reakciu pri vyslovení jeho mena. Na mojej tvári sa objavil hlúpy úsmev a celá som očervenela.

"Čo s ním?" položila som jej rečnícku otázku na ktorú som odpoveď poznala. "Chcem ho pozvať no bude tam Jason a nechcem ho vystrašiť!" vysunula som spodnú peru a čakala na múdru radu od Abigail. 

"O Jasona sa postaráme," usmiala sa. "Nathan tam musí prísť určite. Rýchlo nás zoznámiš a potom vás necháme osamote," štuchla do mňa.

"Prestaň! Iba včera sme boli na našom prvom rande. Ešte ho ani nemôžem brať ako priateľa," pošúchala som si bradu. "Už som ho teoreticky pozvala, ale radšej mu ešte poviem podrobnosti," ani som si neuvedomila ako potichu hovorím. Abigail sa ku mne nakláňala ako stará babička aby započula aspoň pár slov.

Vyzerala naozaj komicky a ja som hneď vybuchla do smiechu, ktorý avšak v momente prerušilo zvonenie. 

Vypleštila so  oči, "Bežme! Nemôžem prísť neskoro na ďalšiu hodinu!" rýchlo som zapišťala.

Abigail vzala moje slová doslovne a vďaka jej rýchlemu behu som bola v triede skôr než zvyšok mojich spolužiakov. Medzi dverami mi ešte poslala zvdušnú pusu a už jej nebolo.

V taške mi začal vibrovať mobil. Otvorila som prichádzajúcu správu, Kde si bola celú prestávku? Nesmieš sa mi vyhýbať :P správa od Nathana na mojej tvári vykúzlila široký úsmev, ktorý som z nej za žiadnu cenu nedokázala dostať.

Moje prsty začali na klávesnici rýchlo pobehovať a písať odpoveď. Musela som sa schovať aby som ťa mohla v súkromí poohovárať ;)

Jeho odpoveď prišla rýchlejšie ako som čakala. Tak to si s tebou ešte vyjasním :) Teraz som na ceste domov, ale o siedmej pre teba prídem. Nebudeš sa mi vyhýbať celý deň ;) môj úsmev sa rozšíril a zaberal už viac ako polku tváre.

Nemusíš pre mňa chodiť. O siedmej budem v parku :) správu som neodoslala. Odrazu som si nebola istá či s nejakou schôdzkou nesúhlasím priveľmi rýchlo a jednoducho. Súrne potrebujem radu od Abigail. Chvíľu som si mobil prehadzovala s ruky do ruky. Odoslať, povedala som si nahlas v mysli pri posielaní správy. Pfú. Dobre, Nathan je úžasný chlapec, upokojovala som sa.

V hlave mi začali víriť myšlienku ohľadom večera. Bola som zaujatá myšlienkou toho ako sa bude vyvíjať a vôbec som si nevšimla ako nado mnou stojí profesor. Bleskovo som mobil skryla do tašky so strachom aby nezačal čítať esemesky nahlas celej triede. Usmiala som sa na neho a on sa našťastie bez výrazu otočil a odišiel ku katedre. 

Nathan mi neúmyselne  zhoršuje vzťahy s profesormi, neúprimne som sa v mysli zasmiala.

Za necelú minútu som nenápadne vytiahla mobil z tašky a prečítala si ďalšiu esemesku. Už sa teším ;), po prečítaní každej hlásky som skontrolovala či na mňa profesor nepozerá no bol zaujatý prezeraním si svojho vlastného mobilu. Toto je mi, ale geniálne školstvo, zasmiala som sa. 

Chcela som mu napísať niečo v tom zmysle, že aj ja sa teším no nebudem mu odpisovať na všetko čo napíše. Som zlá, sarkasticky a so zlovestným smiechom som sa oprela o lavicu a na hodinkách sledovala sekundovú ručičku. 

"Toto bude dlhý deň," zamumlala som si. Ale zato večer, hmmmm, dokončila som myšlienku v hlave, položila hlavu na lavicu a zatvorila oči.