*Charlotte*
Nasledujúce dva týždne si boli až príliš podobné. Škola,
učenie, občasné hádky s Jasonom, nezmyselné konverzácie s Abigail, krásne
rodinné večeri, ale hlavne nenápadné pohľady mňa a Jeydona či neustále
skrývanie sa pred ostatnými. Večné schovávanie ma privádzalo do šialenstva, no
môj strach z reakcie ostatným, hlavne Jasona, bol silnejší. Vždy keď som
Jeydona videla na chodbe mala som chuť hodiť sa mu okolo krku no radšej som sa
zhlboka nadýchla a otočila iným smerom. Je to tak lepšie, pravidelne som
ukľudňovala samú seba, Do konca školského roka zostávajú necelé dva mesiace
a to je jediné na čo by sa mal Jeydon sústrediť.
"Takže s vami môžem počítať?" Abigail sa vedľa mňa
nútene smiala na skupinku asi piatich chlapcov. Zamračila som sa na ňu, no len
tak aby si toho nevšimla a snažila sa vymyslieť rozumný dôvod prečo by s nimi
mala flirtovať, no na nič som neprišla.
"To bolo ľahšie ako som si myslela." Pohodlne sa
oprela o svoju skrinku a precízne pilníkovala nechty.
"Aj s tebou môžem počítať však?" Nemala som
tušenie o čom hovorí no ako vždy som radšej iba rýchlo prikývla a ďalej sa
nestarala.
"Musíš si niekoho nájsť."
"P-prosím?" zakoktala som. Bol potrebný dlhý
nechápavý pohľad, kým som si vyslúžila vysvetlenie.
Nahlas vzdychla, prevrátila očami, pilník odhodila do
skrinky, ktorú následne prudko zavrela. "Celé tri týždne chodíš ako duch.
Cez väčšinu prestávok niekam zmizneš a všetko čo ti hovorím musím najmenej
dvakrát zopakovať. Toto je jasný prípad osamelosti."
Učebnice som si pevne pritisla k hrudi. Bez slov sa otočila
a pomaly prechádzala chodbou. "Nie som osamelá," potichu som si
zamrmlala.
"Neber to zle," dobehla ma. "Napríklad taký
Matt by bol fajn," strojene sa usmiala.
Zazrela som na ňu znechuteným pohľadom. Abby našpúlila pery
a zamyslela sa, "Máš pravdu. Ten jeho piskľavý hlások ma vytáča...Tak ale
Sam..." Neprestajne menovala mená, podľa nej mojich budúcich, vhodných,
potenciálnych partnerov. Ja som len po celú dobu bezmyšlienkovito všetky
návrhy zamietala.
"Dobre, ver mi si krásna a milá, no nikto nemôže byť
tak vyberavý." Keď sa jej z úst vydralo konečne niečo iné ako chlapčenské
mená, znovu som začala vnímať.
"Nie som vyberavá, len proste nikto z nich nie
je...," Jeydon, Jeydon, hlava mi mohla vybuchnúť,"...môj
typ."
"Samozrejme," zagúľala očami. "Tak tam chceš
ísť potom sama?"
"Kam?" rozhodila som rukami.
"Ty si naozaj mimo," prebodla ma pohľadom. Rukou
mi zodvihla hlavu a otočila ju smerom hore. Nad hlavou mi viseli
povystrihované srdiečka, malé korunky či iné podobné drobnosti. Celá chodba včetne skoro všetkých skriniek, bola polepená plagátmi kandidátov na kráľa a kráľovnú
plesu. Z väčšiny plagátov sa na mňa až príliš umelo usmievala Abigail, vedľa ktorej stál očividne znudený Chris.
"Rátam s tvojim hlasom," drgla do mňa.
"Jasne," odvrkla som a ďalej sa otáčala okolo
vlastnej osi. Nemôžem uveriť, že som to dokázala prehliadnuť.
"Hej, ty," buchla do okuliarnatého dievčaťa
prechádzajúceho okolo nás so sklonenou hlavou. "Hlasuj za mňa a Chrisa ako
kráľovský pár plesu." Ani sa nesnažila byť milá či sa aspoň usmiať,
povedala to skorej ako príkaz. Dievča si nervózne napravilo okuliare a rýchlo
súhlasne pokývalo hlavou. "Dobre a teraz už bež," potlačila ju do plného ruksaku. Rýchlo som sa na ňu stihla ešte ospravedlňujúco usmiať a všimnúť si červené oči plné sĺz.
"Nezabilo by ťa kebyže si milšia."
"Ani s tým nezačínaj Nath. Ak chcem vyhrať musím sa postarať o dosť hlasov a to len s úsmevom nedokážem."
"Ani s tým nezačínaj Nath. Ak chcem vyhrať musím sa postarať o dosť hlasov a to len s úsmevom nedokážem."
Bola som pripravená pohádať sa s ňou o tom, že kráľovná
plesu by mala byť predovšetkým milá no zvonenie ma zastavilo.
...
Celú hodinu som premýšľala o plese. Vždy som naň chodila
sama, lepšie povedané s Abigail, ktorá tento rok však samozrejme pôjde s Chrisom.
Prečo
ma Jeydon nepozval? Dobre, nikto nevie, že spolu chodí, no mal sa ma opýtať a
ja by som mu vysvetlila, že spolu ísť nemôžme. On by bol síce smutný, no aspoň
by som vedela, že ani jeho už nebaví schovávať sa.
Len čo zazvonilo vybehla som z triedy ako bláznivá.
Prilepila som sa ku svojej skrinke a dobrých päť minút neprestajne hľadala
imaginárnu knihu. Občas som si nahlas vzdychla,
aby som skutočne vyzerala zdrvene, že ju neviem nájsť. Aj napriek neustálemu pohľadu do skrinky som
nemohla prehliadnuť Jeydona stáť len
kúsok odo mňa. Rozprával sa s riaditeľom Waynom, no viac pozornosti
venoval mne. Naschvál som sa na neho ani len nepozrela. Vedela som, že je to
kruté byť na neho nahnevaná za takú malichernosť, no svoju povahu už len ťažko
zmením.
“Jason musel zostať v triede.“ Jeydon stál nenápadne o tri
skrinky ďalej a pri rozprávaní ledva hýbal ústami. Presne som vedela čo by teraz malo
nasledovať. Schovali by sme sa v nejakej malej opustenej miestnosti, či
podobne, a celú prestávku si užívali spoločnosť jeden druhého. No ja som mu
dala radšej jasne najavo, že som nahnevaná.
Vzdala som hľadanie neexistujúcej knihy a tresla dvierkami
skrinky. Odvrátila som sa od neho a dlhými krokmi postupovala na koniec chodby.
“Pomalšie,“ dobehol ma, no stále kráčal najmenej dva kroky za
mnou. Všetky tieto drobnosti ma v tú chvíľu nesmierne zožierali.
“Čo sa deje?“ potichu sa opýtal. Ani na ďalšie podobné otázky som mu
neodpovedala. Ďalších niekoľko metrov som počúvala jeho kroky priamo za mnou.
Odrazu ma vtiahol do dverí. Rýchlo zavrel a ocitli sme sa v tmavom sklade
športových pomôcok. Potiahol za šnúrku a sklad pomaly naplnilo tlmené
svetlo.
“Čo sa stalo?“ pozeral na mňa starostlivým pohľadom.
Skrčila som nos a úprimne sa zasmiala. Jediný pohľad do
jeho očí mi stačil na to aby ma všetok hnev, či skôr úzkosť opustila.
“Neodsudzuj ma,“ prevrátila som očami. “Ples sa stal.“
Oprela som sa o skriňu za mnou. Pod váhou môjho tela sa mierne zakolísala.
“Abigail mi ho dnes pripomenula a ja som si hneď predstavila
nás dvoch spolu. Toto je tvoj posledný ročník, a ja viem, že sa musíš
sústrediť na učenie no dúfala som, že ma pozveš,“ hovorila som pomerne rýchlo,
no na každé slovo som kládla špecifický dôraz. Potom nastalo ticho. Ticho,
ktoré som dúfala, že Jeydon premení na pozvanie, no dúfala som márne. Celú
večnosť som musela znášať nepríjemné a skľučujúce ticho.
“Ja by som naozaj...,“ Konečne,
vduchu som si vydýchla. “...rád by som tam išiel s tebou , no...“
Pocítila som pálenie v očiach, a len čo som
žmurkla z oka sa mi vyšmykla slza. Pevne som zovrela pery aby som
potlačila vzlyk.
“Dúfam, že to chápeš.“
“Čo mám chápať? Jeydon mňa už nebaví toto schovávanie,“
rýchlo som krútila hlavou. “Viem, že to ja som navrhla aby sme to pred Jasonom
tajili, no trvá to už mesiac.“
“Vo vhodný čas mu to poviem, sľubujem,“ pristúpil ku mne a nežne ma chytil za ruky. Okamžite som si ich vyprostila a pritlačila k hrudi. “Nebaví ma to schovávanie a všetko okolo toho a nemyslím si, že zvládnem ešte čakať kedy ty uznáš za vhodné priznať, že spolu chodíme,“ nasadila som kamenný výraz a vošla na preplnenú chodbu.
“Vo vhodný čas mu to poviem, sľubujem,“ pristúpil ku mne a nežne ma chytil za ruky. Okamžite som si ich vyprostila a pritlačila k hrudi. “Nebaví ma to schovávanie a všetko okolo toho a nemyslím si, že zvládnem ešte čakať kedy ty uznáš za vhodné priznať, že spolu chodíme,“ nasadila som kamenný výraz a vošla na preplnenú chodbu.
...
“Zabudni na to Abby. Kašlem na ples,“ oznámila som jej no
vôbec som nespomalila.
“Kto to je?“ kričala aby prehlušila hluk na chodbe. Ostala
som stáť. Nebola som príliš prekvapená, tým, že presne vie kvôli čomu sa teraz
takto správam. Pootočila som hlavu a povedala, “Nikto.“
“Fajn, odkáž tomu nikto aby si ma radšej obchádzal veľkým
oblúkom, inak...“ jej vražedný tón hlasu sa rozliehal po celej chodbe. Pár
najbližších ľudí sa zastavilo a s vypúlenými očami na ňu
zdesene pozerali. “Máte problém?“ Všetci sa radšej vrátili k svojej pôvodnej
činnosti. “A nezabudnite hlasovať za mňa a Chrisa,“ falošne sa usmiala.
Pribehla som ku nej, rýchlo ju pobozkala na líce a stratila sa za rohom.
...
Bol večer. Doma som bola sama. Rodičia na dnešný večer
naplánovali nezdravú večeru a neskôr kino, no vďaka mojim dokonalým
hereckým schopnostiam (!), falošnej bolesti hlavy som mohla ostať doma. Vlasy v nepodarenom
drdole, veľké, vyťahané tričko, čierne legíny, huňaté papučky nad kotníky a v ruke
extra veľké balenie gumových medvedíkov. V mojich očiach dokonalý,
pochmúrny večer. Na mobile mi svietilo dvadsať neprijatých hovorov. Jeydon a Abigail sa v telefonovaní perfektne
striedali.
Pohodlne som sa usadila vo veľkom kresle, v dokonalej vzdialenosti
od televízora a po pamäti prepínala programy. Gumové medvedíky som si nešikovne
hádzala do úst a neskôr tajne zjedla aj tie, ktoré som musela zodvihnúť s koberca.
Odrazu celý dom zalialo hlasné zvonenie. Zvonček zazvonil
iba raz no mne otravná melódia naďalej znela v mysli. Pribehla som ku
dverám a najskôr len cez malú štrbinu pozrela von. Pred dverami nikto
nestál. Dvere som pomaly otvorila dokorán, chytila sa zárubni a poobzerala
sa zo strany na stranu. Až keď som vchádzala dnu a chystala sa zavrieť, všimla som si obálku pri
svojich nohách. Moje meno na nej žiarilo napísané hrubou fixkou. Zohla som sa a ústupčivo
ju otvorila. Ples? pery mi okamžite skrivil náznak úsmevu. Prines
mi odpoveď, dočítala som. Zrak som
odlepila od listu a nechápavo sa zahľadela pred seba. Asi meter a pol
odo mňa ležali dva kamene. Na pravo, malý kamienok s nápisom Áno,
na
opačnej strane obrovský balvan, ktorý by som v živote nedokázala nezodvihnúť
s nápisom Nie. Očami som behala od jedného k druhému. Na tvári sa mi
objavoval stále väčší a väčší úsmev. V zapätí sa spoza auta, zaparkovaného pred mojim domom, vynoril
Jeydon. V jednej ruke držal menší zväzok levandulí. Spravil pár krokov
smerom ku mne no v polke chodníka zastavil. Dlhú dobu sme sa na seba nemo
pozerali. Ani jeden z nás sa nepohol.
Prekrížila som ruky a ako prvá prerušila ticho,“A
čo Jason?“
Kusol si do
pery, zrak zabodol na chodník a spravil pár posledných krokov ku mne. Čím
bližšie bol tým intenzívnejšie som cítila pôvabnú vôňu levandúľ. “Chcem aby každý vedel, že práve ja mám to šťastie
byť s tebou...“ naklonil sa ku mne, “...kľudne nech aj Jason,“ zašepkal mi priamo do ucha a mňa obliali zimomriavky.
V oku
sa mi zaleskla slza. Zobrala som si zväzok do rúk a pevne stisla stopky.
Ustúpila som dozadu, zodvihla malý kamienok so slovom Áno a hodila
ho po Jeydonovi. Predklonil sa, pevne ho chytil do oboch rúk a stisol
v dlani. Naspäť do domu som sa priam vznášala. Sladko som sa usmiala a zavrela
za sebou dvere. Oprela som sa o stenu za mnou a zhlboka si privoňala
k vôni levandúľ.
Úžasné! ♥ Na toto som tak dlho čakala. :) Teším sa na ďalšiu časť, ktorá bude, dúfam, skôr ako táto! :D :D :)xx
OdpovedaťOdstrániťnádherne ! :) keď sa s Jeydonom pohádala strašne sa mi rozbúchalo srdce, našťastie to napravil ! :D
OdpovedaťOdstrániťinak viem presne ktorý film si myslela a musim uznať že si tú scénu opísala dokonale :) hneď ako napises knihu som prvá co si ju kupuje :)♥