44. Maybe One Day

Tak máme tu posledné  dni prázdnin a aj ďalšiu časť :) snáď sa vám bude páčiť, ja si ju tu nejdem kritizovať, no...:D
*Charlotte*

Ráno som opatrne rozlepila unavené oči a bosými nohami stúpila na chladnú dlážku. Telom mi v okamihu prebehli zimomriavky. Cez okno prefukoval studený vietor a izbu každou sekundou viac a viac ochladzoval. Rýchlo som ho zavrela a cez Lucasa, ktorý za noc obsadil celú moju posteľ som prehodila ešte jednu deku. Dnes som vstala skoro o hodinu skorej ako obyčajne, preto som sa nikam nemusela náhliť. Zamkla som sa do kúpeľne a pol hodinu po sebe nechala stekať prúd horúcej vody. Zabalila som sa do uteráku a stúpila pred zrkadlo. Na tvári som mala okrem kvapôčok vody aj slzy. Červené oči som mala olemované výraznými kruhmi pod očami. Len jedna prebdená noc a takto ma zničí, pomyslela som si. Vošla som naspäť do izby kde Lucas ešte pravidelne vydychoval. Na mokrom tele ma zamrazil studený vzduch. Na nohy som si rýchlo natiahla úzke, krémové nohavice, cez hlavu prehodila tielko a naň ešte veľkú  tmavomodrú mikinu.

Cestou dolu po schodoch ma na srdci ťažilo ticho okolo mňa. V takúto chvíľu by sa mal celým domom rozliehať Jasonov smiech alebo podobne, teraz však len sedí za stolom, chrbát má až príliš ohnutý a s kamennou tvárou prehadzuje cereálie z jednej strany misky na druhú.

Bez slov som jemne objala mamu aj otca a sadla si vedľa Jasona. V momente si svoju stoličku odsunul ďalej odo mňa. Síce sa odsunul iba o necelý centimeter, no aj to stačilo na to aby sa mi do očí nahrnuli slzy. Mala som chuť pustiť sa do neho a vykričať si na neho hlas za to ako sa ku mne správa, ale našťastie som si do úst stihla natlačiť veľký kus manga. Všetky pocity som v sebe potlačila. Nemohla som sa na Jasona hnevať, na takéto správanie ma absolútny nárok. Radšej som teda iba potichu sedela vedľa neho a pre istotu sa ani moc nehýbala.

"Mám vás dnes odviesť do školy?“ Otec si sadol oproti nám so šálkou horúcej kávy. V jeho očiach som voči mne uvidela výčitky, za tajenie môjho vzťahu, no bola som si viac ako istá, že to nikdy nepovie nahlas. Ak by totiž dal najavo, že súhlasí s Jasonom, všetko by sa iba zhoršilo. Ja som mu za to bola v duchu nesmierne vďačná.

Jason si otázku nevšímal a do úst si dal ďalšiu plnú lyžicu cereálií. Mama sa oprela o linku a spolu z otcom si vymenili veľa vravné pohľady.

Rozhodla som sa, že budem prvá kto preruší ticho. "Ja sa radšej prejdem,“ strojene som sa usmiala. "Dnes  je na prechádzku vhodné počasie,“ nasilu som sa zasmiala. Pozrela som sa von oknom, tam kam smerovali pohľady ostatných. Obloha mala neprirodzenú tmavomodrú farbu, vetvy stromov sa pod prudkým vetrom ohýbali a vzduchom leteli vrecúška, letáky či podobné veci.

Predstavila som si ako toto počasie bude pokračovať. Najneskôr do desiatich minút sa určite spustí silná búrka. Hlboko v duši som dúfala, že sa nado mnou Jason uľútostní a sám navrhne aby nás oboch otec do školy zviezol. Keď odložil lyžičku a pozrel sa na mňa verila som, že tak aj spraví, "Máš pravdu. Dnes je pre teba dokonalé počasie aby si šla pešo,“ kútiky úst na sekundu skrútil nahor no vzápätí jeho tvár znovu skamenela.  

Kruté..., zakričala som si v hlave. Usmiala som sa, skrčila nos a prižmúrila oči. ...ak mu, ale vidieť ma trpieť, pomôže prijať môj vzťah s Jeydonom a možno aj odpustiť mi..., znovu som pozrela do okna. Výzva prijatá.

Zvyšné jedlo som nechala na tanieri a bežala do izby. Make-up by bol teraz viac než nepotrebný preto som si len cez plece prehodila tašku, na nohy si obula gumáky a odhodlane zbehla ku vchodovým dverám. V ruke som už držala kľučku, keď ma zastavil otec. "Naozaj sa nechystáš ísť do školy pešo, však?“ nadvihol obočie a zasmial sa.

Kľučku som chytila pevnejšie a otvorila dvere. V momente ma ovalil prudký a chladný vietor a všetky vlasy mi šľahli do tváre. Vietor zasiahol aj moje oči, ktoré sa okamžite zaplnili štipľavými slzami. Otočila som hlavu, "Bez problémov.“ Zavrela som dvere.

Na hlavu som si nasadila kapucňu, ktorú však vietor neustále zhadzoval. Vietor mi celú dobu fúkal do tváre a chôdza bola čím ďalej tým komplikovanejšie. Keď som si už ani nemyslela, že by to mohlo byť horšie, z neba začali padať prvé kvapky. Jedna mi zasiahla nos, hlavu som zaklonila nahor a vtedy sa spustil lejak. Tvár som mala v sekunde mokrú, rovnako ako zvyšok tela. Chcela som sa rozbehnúť no vietor ma vždy zastavil.  Bez problémov, opakovala som si v hlave.

Po dvadsiatich minútach utrpenia som konečne vošla do školy. Cestou ku skrinke som za sebou nechávala mokrú stopu. Hlavu som držala vzpriamenú  a ignorovala dusivý smiech všetkých okolo mňa. Otvorila som skrinku a vyhla sa pohľadu do zrkadla.

"Robíš si zo mňa srandu?“  Abigail sa mi zasmiala rovno do ucha. Prehodil som si jeden mokrý prameň vlasov dozadu a otočila sa na ňu.

"Zdá sa ti, že sa smejem?!“ zasyčala som na ňu. Tašku som hodila do skrinky, a zamkla ju.

Abigailin smiech neutíchol ani na sekundu.

"Pomôž mi,“ povedala som s odutou spodnou perou. Abby ma chytila pevne za zápästie a bežala so mnou na záchody.

"Všetci von!“ Jej krik bolo počuť ešte aj na chodbu. Všetky dievčatá si nahádzali svoje lesky na pery, púdre a podobne, do taštičiek a s pohľadom sklopeným do zeme vošli na chodbu.

Len čo vyšlo aj posledné dievča, Abby  pred dvere postavila veľký kôš. Do rúk si nabrala čo najviac papierových  vreckoviek a začala mi nimi utierať tvár. Na oči mi naniesla trochu špirály a viac som jej už nedovolila. Vlasy mi už pomaly uschli, spojila som pery aby som rovnomerne rozotrela lesk na pery a strčila ho do zadného vačku.

"Ďakujem,“ usmiala som sa na ňu, zatiaľ čo si sama upravovala make-up.

Úsmev opätovala môjmu odrazu v zrkadle. "V pohode. Musíš predsa kvôli Jeydonovi vyzerať dobre,“ jemne ma buchla lakťom.

Očividne si to náramne užívala. Prehrabla si vlasy a vážne sa na mňa pozrela. "Kedy to chceš povedať Jasonovi?“

Kusla som si do spodnej pery, "Včera mu to Jeydon povedal.“

"A čo Jason?“ vypleštila na mňa oči.

"No...,“ prižmúrila som oči. „Nezabil Jeydona ani seba a ráno dokonca jedol. To je všetko čo si zatiaľ môžem priať,“ nútene som sa zasmiala.

"Hej, po chvíli to bude v pohode,“ Abigail to povedala naozaj rozhodne. A vďaka tónu jej hlasu mi spadol ďalší kameň zo srdca.

...

"Takto verejne?“ zasmial sa Jeydon. Len čo som ho cez štvrtú prestávku uvidela na chodbe, a hneď po tom ako som si uvedomila, že to už nemusím tajiť, hodila som sa mu okolo krku. Pobozkala som ho možno až príliš vášnivo, no v tú chvíľu som to nevnímala.

Kusla som si do vnútornej strany líca. "Fajn.“ Dala som mu ešte jednu malú pusu na ústa a hneď sa odtiahla. Chytil ma za ruku a spoločne sme si preplietli prsty. Užívala som si každý jeden krok, a nenávidela sa za to, že sa túto chvíľu práve chystám pokaziť. "Hovoril si s Jasonom?“

"Nie,“ okamžite odpovedal. "Musím mu dať aspoň jeden deň na ukľudnenie,“ pozrel sa na mňa a venoval mi vrúcny úsmev. "Neboj sa. Ak prežil tvoj vzťah s Nathanom z tohto bude mať ešte radosť.“
Len čo to dopovedal vytrhla som svoju ruku z tej jeho. "To už v živote nespomínaj,“ snažila som sa tváriť urazene no cez smiech mi to nešlo.

"Stále nechápem ako si s ním mohla...,“ ďalej podpichoval.

"Prestaň!“ pichla som mu do hrude. "Táto časť mojej temnej minulosti je už za mnou,“ zašepkala som s vražedným tónom.

"To som rád,“ chytil ma okolo pása a pritiahol si ma ku sebe. Chystal sa mi dať pusu a aj ja som sa ku nemu pomaly približovala, no za trest som milimeter pred ním zastavila a urobila krok dozadu. "Nie takto verejne,“ pokrútila som hlavou.

...

Cestou domov som šla takisto pešo, no počasie so mnou tentoraz spolupracovalo. Zamračené,  no na dážď to už nevyzeralo, občas zafúkalo a ak by ma jeden idiot v aute, ktorý okolo mňa prechádzal príliš rýchlo neoblial vodou z kaluže, bolo by to dokonalé.

S jednou stranou tela mokrou, som nahnevane buchla dverami.

"A on jej to nakoniec povedal.“ S obývačky sa niesol smiech a Jasonove vtipné historky z dňa. V mokrých gumákoch som prebehla do obývačky a úsmevom som zastavila medzi dverami.  Úprimný úsmev mi zmizol z tváre rovnako rýchlo ako sa na nej objavil. Len čo si ma Jason všimol stíchol, vstal a bez pohľadu na mňa odišiel z izby. Po celú dobu som ho pozorovala so zvraštenou tvárou. Pochopenie, ktoré som pre jeho správanie mala bolo v sekunde preč a hnev, ktorý som potláčala sa začal znásobovať. "Ako dlho ma chceš takto ignorovať?“ zakričala som na neho. Jason zastavil v polke schodoch no neotočil sa. Stála som na prvom schode a opierala sa o stenu aby som zamaskovala trasúce sa ruky. Len čo stúpil na ďalší schod, zakričala som znovu. "Nemôžeme sa proste porozprávať?“

Videla som ako Jason stisol päste a vzápätí zase uvoľnil. "A o čom?“ povedal potichu.

Pri počutí jeho hlasu som získala potrebnú odvahu. Prišla som až ku nemu, "Si môj starší brat a to, že sa so mnou nerozprávaš mi trhá srdce.“
Čakala som, že niečo povie no priestor znovu prenechal mne. "Ty vieš, že Jeydon je skvelý chlapec, poznáš ho lepšie ako ktokoľvek z nás a ja ho mám naozaj veľmi rada, no teba mám rada tiež,“ v očiach ma začali páliť slzy, no ani jednej som nedovolila aby pretiekla cez okraj. "Mrzí ma, že som ti to tajila. Ver mi, že toho nesmierne ľutujem.“

Jasonove plecia očividne klesli nižšie, už nebol v takom kŕči. Pozrel sa na mňa, "Si moja malá sestrička,“ nahlas prehltol. "Jeydon je môj najlepší kamarát. Neviem ako by som reagoval keby ste mi to povedali hneď na začiatku, no viem to, že potrebujem čas.“
V jeho očiach som konečne nevidela len chlad ale aj niečo vrúcnejšie. Objal ma. Ja som sa ho chytila tak pevne až nemohol dýchať. Hlavu som mu zaborila do ramena a slzy nechala pomaly stekať po lícach.

"Nehovorím, že sa na teba alebo na neho už neskutočne nehnevám a ešte nejaký čas potrvá kým túto situáciu pochopím no mám ťa rád Nathalie, si moja malá sestra,“ pozrel sa mi do očí. "Malá,“ dôrazne zopakoval.

"Ak ti s tým chápaním...,“zasmiala som sa."...môžem nejako pomôcť.“

"Nejakú dobu vás nemusím vidieť spolu, teda hlavne držať sa za ruky alebo,“ silno zavrel oči, "niečo podobné.“

"Myslíš, bozkávať sa.“

"Nathalie!“ vypleštil oči a dokorán otvoril ústa.

"Prepáč,“ úprimne som zasmiala a znovu ho silno objala.

Dlaňou si utrel čelo a pokrútil hlavou, "Ty si proste...“

"Nemusíš to dopovedať,“ prerušila som ho.

"Dobre,“ pousmial sa. "Musím ísť do,“ ukázal na dvere do svojej izby.

"Samozrejme,“ okamžite som ho pustila a dokonca mierne postrčila smerom k dverám.

Dlhými krokmi prešiel ku dverám kde sa ešte naposledy otočil, "Mám ťa rád.“
Z očí mi vyplávali posledné slzy. "Ja viem,“ výrazne som zodvihla kútiky úst. "Ja teba viac.“ Zavrela som oči a keď som ich znovu otvorila na chodbe som stála sama.

Na schody som našľapovala tak jemne akoby som na ne ani nestúpala. Vo dverách do kuchyne stáli v objatí otec s mamkou. Obidvaja mali na tvári ten istý výraz, hrdý výraz. "Výborne,“ pristúpila ku mne mama, tvár mi chytila do svojich dlaní a pobozkala ma na čelo.

"Postavila si sa k tomu dobre,“ povedal sekavo otec a potľapkal ma po pleci.Viac som však od neho nemohla chcieť. Vedela som, že on sám sa cez túto situáciu nepreniesol a robí čo môže. Oboch som objala okolo pása a zozadu ucítila Lucasove ruky objímajúce ma okolo chrbta.

43. Maybe One Day

 Pfúúú. Mne osobne sa táto časť písala snáď najťažšie. Ale zvládla som to a tu ju máte :) :D Snáď s ňou budete spokojný a aby som nezabudla, ďakujem za krásne komentáre :) Vždy sa na ne usmievam ako najväčší debil :D 

PS: Zajtra o tretej ráno odchádzame na Liptov a ideme do Tatralandie. Ja nenávidím aquaparky a mám z nich strach. Teda hlavne z toboganov a plánujeme tam byť tak jedenásť hodín (aj napriek mojim námietkam), tak mi prosím držte palce aby som sa tam od strachu nezrútila :/  

*Charlotte*

"Nemôžem uveriť, že si mi to tajila!“ Jason na mňa pozeral s hrôzou v očiach a nechápavo pootvorenými ústami. "Ja som...,“ nič som zo seba nevedela vykoktať. Snažila som sa, naozaj som sa snažila povedať niečo, čo by Jasona upokojilo, no všetkým by som situáciu iba zhoršila.

"Jason upokoj...,“ Jeydon nestihol ani dopovedať a už od Jasona uštedril silnú ranu do sánky. Z hrdla sa mi vydral zúfalý vzlyk. "Ty sa ku mne...,“ Jason si bodol prstom do hrude,"...alebo ku nej...,“ nenávistne ukázal smerom ku mne,"...ani len nepriblížiš! Rozumieš?“

Ruku som si pritlačila k ústam, oči ma pálili od sĺz a pár kvapôčok sa mi už aj kotúľalo po lícach. Jeydon držal oči zabodnuté pred seba  a opatrne si masíroval miesto Jasonovho úderu. Jason sa už od hnevu klepal. Pevne stisol päste.

"Jason mňa to naozaj...,“

"Dosť!“ prerušil ma. Jeho ťažký dych sa nepríjemne ozýval tichom haly. Vedela som, že hovoriť mu niečo v tejto chvíli je viac než zbytočné no stáť tu bez slova bolo pre mňa nemožné.

Otec stál za mnou a pevne ma držal za ramená. Mama s Lucasom odišli do jeho izby, hneď po tom ako sa Lucas rozplakal. Kolenami som trochu poklesla a ruku ešte viac pritlačila k ústam. S očí sa mi hrnuli tenké pásiky sĺz a hlasné vzlyky som sa už ani nepokúšala potláčať. Jason sa oprel o koniec zábradlia okolo schodov a s kamennou tvárou pod ktorou skrýval zlosť no aj ľútosť,  na mňa pozeral.  Otec ma chytil pevnejšie.  Našťastie pretože inak by som sa zosypala na zem. Jeydon ku mne spravil malý krôčik no aj ten nepatrný pohyb stačil k uvoľnenou ďalšej dávky Jasonovej zlosti. Nie až tak silno no rázne ho udrel do hrude. Jeydon sa prisunul k stene.

"Jason, rozmýšľaj nad svojim správaním.“ Otcov hlas znel veľmi vyrovnane a kľudne, no i napriek tomu som vedela, že ho zistenie o vzťahu mňa a Jeydona zaskočilo a aj sklamalo.

Jason si dlaňou utrel čelo. Ironicky sa zasmial a s posmešným výrazom pozrel na otca. "Myslíš, že sa nesprávam vhodne?“ rukami rozhodil okolo seba. "Myslíš, že sa mám týmto dvom hodiť okolo krku a predstierať aký som z toho nadšený?“

Hlboko v duši som  Jasona za jeho správanie nenávidela no väčšmi som inú reakciu ani nečakala. Jason ma kruto prebodával pohľadom. Pri pohľade na moje červené oči som v tých jeho uvidela ľútosť no vzápätí sa znovu naplnili hnevom.

"Musíš to pochopiť.“

Pozrela som sa na Jeydona. Stál pri stene s rukami vo vreckách no jeho ruky ani hlas sa netriasli, pripadal mi úplne pokojný až pokým znovu nesklopil zrak do zeme.

"Vypadni z môjho domu,“ zasyčal Jason cez zaťaté zuby a ukázal na dvere.

Všetok smútok vo mne sa odrazu premenil na hnev. "Nemôžem ho,“ zakričala som, no nie tak nahnevane a silno ako som plánovala. "Nemôžeš,“ skúsila som to znovu no Jason ma prerušil.

"V poslednej dobe si ľudia robia čo chcú.“ Vôbec sa na mňa nepozeral, buď mu zo mňa bolo zle, alebo len nechcel prestať nepríjemne zazerať na Jeydona.

"To je v poriadku Nathalie. Teraz by som naozaj radšej mal ísť.“

Najskôr som na Jeydona nechápavo a nahnevane hľadela, že ma nepodporil, no hneď na to som si aj ja uvedomila, že ak odíde bude to lepšie. Zavrela som oči, zhlboka sa nadýchla a pomaly upokojovala svoje roztrasené ruky. Jeydon urobil pár malých krokov ku dverám. Celú dobu som na neho hľadela. Vo dverách sa otočil na mňa, kútiky úst jemne zodvihol a rýchlo zavrel. 

Len niekoľko sekúnd sme ešte stály v hale no mne to pripadalo ako celé hodiny. Otec mi neustále silno stláčal ramená, tým naznačoval, aby som bola silná. Ľavou rukou som mu stisla ruku a vydala sa ku schodom. Jason sa opieral o koniec zábradlia, s rukami prekríženými cez hruď a nevenoval mi už ani najmenší pohľad. Prvých pár schodov som šla potichu, na schody som našľapovala veľmi opatrne, no posledných päť som prebehla hlasným dupotom. Sledovala som dvere za, ktorými som sa plánovala čo najrýchlejšie a na čo najdlhšie zavrieť. Kľučku som už držala v ruke keď v tom som kútikom oka zahliadla Lucasa. Pozeral na mňa, svojimi veľkými, nevinnými, čiernymi očami. Nenápadne som si usušila líca od sĺz a usmiala sa na neho. Dvere na svojej izbe pootvoril a vybehol z nich ku mne. Silno sa okolo mňa omotal. Hlavu mi zaboril do boku. Cítila som ako sa trasie.

"Dnes môžeš spať u mňa,“ zašepkala som. Lucas ku mne zodvihol tvár a naširoko sa usmial. Jeho úprimný úsmev ma neskutočne upokojil a ešte viac potešil. Kľakla som si na kolená a povedala mu: "Choď sa prichystať, dobre?“

V okamihu sa otočil a vbehol naspäť do svojej izby. S nepatrným náznakom úsmevu na tvári som ťažko vstala na nohy. Zodvihla som zrak a uvidela pred sebou stáť mamu. Nohy natesno pri sebe, ruky voľne okolo tela, vôbec nevyzerala naštvane. No ja som sa radšej pripravila na najhoršie. Ráznym krokom prišla ku mne a zovrela ma vo svojom náručí. "Pohovorím s otcom aj s Jasonom,“ zašepkala mi rovno do ucha. "Nemusíš sa ničoho báť.“ Jemne ma pobozkala na čelo a stratila sa za rohom. Potichu som počúvala jej tiché kroky dolu schodmi a keď utíchli zavrela som sa v izbe. Nezasvietila som, teraz som radšej privítala tmu. Na zem som odhodila riflovú bundičku, topánky odkopla každú do iného kúta a hodila sa o posteľ. S očí mi už netiekli žiadne slzy aj keď by som ich uvítala radšej ako zlosť, ktorá ma zožierala. Chcela som sa v tejto chvíli cítiť zle, a viniť samú seba, pretože to vlastne bola moja chyba, no namiesto toho moja povaha zvíťazila. Cez hlavu som si prehodila vankúš a zakričala do neho. Môj krik mierne stlmil no aj tak znel príliš hlasno. Sústredila som sa na pravidelné dýchanie. Po minúte sa otvorili dvere a do izby na chvíľu pustili svetlo. Medzi dverami som videla Lucasa. Malý chlapček, v pyžamku s planétami a plyšovým zajacom v ruke, to mi vždy vykúzlilo úsmev na tvári. Oprela som sa o predlaktia, Lucas zavrel dvere a dlhými skokmi skočil na posteľ. Zamrvil sa, ja som ho poriadne prikryla paplónom a dala mu pusu na líčko. Ľahla som si tesne vedľa neho, no všetky vankúše i paplón som prenechala len jemu. Usúdila som, že si na spanie nezaslúžim pohodlie, aj mäkký matrac podo mnou mi pripadal ako luxus. Netrvalo dlho a Lucas začal pravidelne dýchať. Až keď zaspal on, zavrela som oči aj ja. Bola som rada, že sa nepýtal kvôli čomu sme sa hádali, asi aj on sám na to chcel čo najskôr zabudnúť.  Jednu ruku som prehodila okolo neho. Len čo som zavrela oči, začala sa mi prehrávať scéna s pred hodiny...

...

Sedeli sme za stolom. V prostriedku stola ležala obria pizza, teda už iba krabica v ktorej predtým bola. Ja som v ruke prehadzovala stále svoj prvý kúsok. Nedokázala som si ani odhryznúť, pretože som mala zovretý žalúdok od nervozity. Jeydon mi skoro ráno písal, že už ďalej nemôže čakať a dnes to Jasonovi povie. Ako prvé som pocítila radosť z toho, že to už nebude tajomstvo, no tento pocit nahradila úzkosť behom jednej nanosekundy. Celý deň som tŕpla, občas som mala chuť zavolať Jeydonovi aby mu to nehovoril inokedy som to chcela povedať Jasonovi sama, no nakoniec som sa radšej snažila byť celý deň ticho.

"Ak ho nechceš,“ Jason si, do už aj tak plných úst, dotlačil piaty kúsok pizze a ruky načahoval k môjmu tanieru. Bez slov alebo emócií v tvári som mu ho podala. Aspoň týmto kúskom pizze ho dnes poteším, v duchu som sa neúprimne zasmiala.

"Deje sa niečo?“ opýtal sa ma otec, no túto otázku sa ma všetci, snáď okrem Jasona nie, chcú určite opýtal celú večeru, možno aj celý deň.

"Nie,“ okamžite zo mňa vyletelo. Dlane som mala stále mokré aj napriek tomu, že som si ich každých päť sekúnd utierala do nohavíc, ktoré som mala na sebe.

Všetci očividne spokojný s mojou odpoveďou sa znovu pustili do jedla. Jedine mama na mňa občas nenápadne pozrela a vždy ma obdarila letmým úsmevom.

Dlane som mala úplne mokré a na čele sa mi začali objavovať prvé kvapôčky potu. Postupne som si utierala dlane a hneď na to čelo. Robila som to ako robot, úplne mechanicky. Keď už mľaskanie za stolom, ktoré ma normálne nesmierne vytáčalo, utíchlo, zodvihla som sa zo stoličky a začala zbierať taniere do jednej ruky a prázdnu krabicu do druhej. Okolie som vôbec nevnímala a to, že som zhodila stoličku, na ktorej som sedela, som si všimla až keď som sa o ňu skoro potkla.

Stála som pred dresom a na ruky si naťahovala gumené rukavice. "Vieš, že môžeš použiť umývačku však?“ opýtala sa ma mama vľúdnym hlasom.

"Dnes ho radšej umyjem ručne, veď mám predsa dve zdravé ruky nie?“ pokúsila som sa o vtip no podaril sa mi iba stáť ten najhorší. Aj tak som sa zasmiala. Pustila som horúcu vodu, príliš silný prúd narážal o taniere a hneď ma ošpliechal. Tvár som mala celú mokrú no väčšina z toho bol nervózny pot, len pár kvapôčok bola voda.

Srdce mi stále bilo ako splašené. V tom sa domom ozvalo zazvonenie. Vypleštila som oči na stenu pred sebou a snažila sa všetko počuť.

Aj napriek tomu, že som zreteľne nič nepočula vedela som, že je to Jeydon. Po chvíli sa s chodby nieslo hlasné mrmlanie. Teda ja som to počula už iba ako mrmlanie. Dve minúty som stála ako paralyzovaná, potom keď som z haly započula aj otcov hlas, rozbehla som sa. Zastavila som až keď som stála medzi Jasonom a Jeydonom. Hore na schodoch som videla mamu a Lucasa. Mama Lucasa držala na rukách a on jej zabáral hlavu do ramena. Bez slov som stála medzi nimi. Otec ma po chvíli chytil za plecia a odtiahol ku sebe.

„Nemôžem uveriť, že si mi to tajila...,“

...

Keď som prešla do tejto časti spomienok, otvorila som oči. Presunula som sa na chrbát. Slzy som mala na krajíčku no ani jednej som nedovolila aby pretiekla cez okraj.

Zo zeme vedľa postele sa ozvalo slabučké zapípanie. Mobil jasne svietil, na všetky strany. Ruku som prehodila cez okraj postele a nešikovne ho na zemi hľadala. Končekmi prstov som ho ucítila a zodvihla nad hlavu. Na displeji žiarila nová správa od Jeydona.

Prepáč. Bolo jasné, že to pôjde takto, no sľubujem, že to napravím. Ľúbim ťa!

Mobil som si najskôr pritisla na hruď k miestu kde je srdce a vzápätí ho odložila na stolík. Otočila sa na bok a ukradla si kúsok paplóna. Zavrela som oči, musela som sa poriadne sústrediť aby mi myseľ znovu nepohltila spomienka na dnešný večer. Toto bol len prvý krok, tíšila som samú seba, Ten je vždy najťažší! Teraz tom bude už len lepšie. Ak si to budem opakovať stále dookola dosť dlhú dobu možno tomu aj sama uverím.

42. Maybe One Day

 Ľudia! Ja sa neskutočne zamotávam do vlastného príbehu. Nikdy nerozmýšľam čo sa bude diať v ďalšej časti a potom to dopadá takto :D Rovnako som na tom teraz, vôbec neviem ako napíšem budúcu časť a začínam mať z toho už trošku nervy :D No sľubujem, že za pár častí keď sa už vymotám z terajšej situácie v príbehu, budú moje časti lepšie a zmysluplnejšie :)

*Charlotte*

Celým domov sa vznášala podmanivá vôňa levandúľ♥. Ja som ležala rozvalená na bruchu v mäkkej sedačke. Hlavu som mala zaborenú vo vankúši, ktorú som každých tridsať sekúnd zdvíhala aby som doplnila unikajúci kyslík s pľúc. Okolo mňa vládlo hrobové ticho, ktoré by ma normálne k smrti vydesilo no teraz som mala na tvári roztiahnutý široký úsmev. V mysli som si dookola prehrávala nedávny okamih. List, kamene, Jeydon vychádzajúci spoza auta. Od radosti som vždy začala kopať nohami do vzduchu. V zápätí sa ma však zmocnil nepríjemný pocit. Náš vzťah sme mesiac pred všetkými tajili. Ako sa mám radostne zdôveriť mame a Abigail o pozvaní na ples keď im predtým musím oznámiť, že už mesiac s niekým chodím a ten niekto je Jeydon? Ale hlavne čo Jason a otec? Zošalejú z toho? Spáchajú samovraždu? Nie. Určite najskôr zabijú mňa a čo sa bude diať potom už nezistím. 

Len čo som konečne vyprostila túto myšlienku z hlavy, domom sa začali ozývať hlasy. Hrobové ticho v sekunde zmizlo a nahradil ho hlasný, úprimný smiech. Pohodlne som sa oprela o vankúš za mnou a s nohami pritisnutými k hrudi som počúvala hlasy stále bližšie a bližšie pri mne. Ako im môžem tak dlho klamať?, hnevala som sa sama na seba. V srdci sa mi zmiešaval pocit hnevu samej na seba a zrady.

"Zlatko priniesli sme ti čínu.“ Otec vbehol do obývačky a krúžil mi malou krabičkou pred tvárou.  Okolo očí mal malé nepatrné vrásky, ktoré sa objavia vždy keď sa dlho usmieva. "Je ti už lepšie?“

Skôr ako som stihla odpovedať vošla mama. Sadla si vedľa mňa a jemným dotykom mi odhrnula vlasy s čela. "Spravím ti čaj?“ starostlivo sa mi zahľadela do očí.

"Ja...,“ Poviem im to! Hneď teraz. Musím! "Stále sa necítim dobre.“ Zvraštila som čelo a posnažila sa vyzerať unavene. Mama ma pobozkala na čelo a zašla do kuchyne. Po chvíli som už počula prúd vody narážajúci na spodok kanvice. Som zbabelá!

"Zmeškala si fakt super film,“ zahučal mi do ucha Jason. Zodvihol Lucasa zo zeme a s ľahkosťou ho hodil vedľa mňa. Lucas ma v momente silno objal. "Stále ti nie je lepšie?“ Srdce sa mi pokúšalo vyskočiť z hrude. Prudko som zavrela oči, objala Lucasa a vstala. Dlhými krokmi som kráčala ku schodom. V očiach ma pálili slzy. Ako naschvál ku mne práve teraz boli všetci nesmierne milý a starostlivý, dokonca aj Jason si odpustil všetky uštipačné poznámky na moju osobu, presne teká poznámka by mi teraz pomohla najviac. Zabuchla som za sebou dvere a hodila sa o posteľ, slzy z očí mi zmizli no nahradil ich hnev. Nedokážem im to povedať. Na to som príliš zbabelá.

V izbe som nebola ešte ani minútu a už medzi dverami stála mama. Na tvári mala pokojný výraz a potichu, akoby ani nekládla nohy na zem, prišla ku mne.  Jej prítomnosť ma neskutočne potešila, ani som si neuvedomila ako som dúfala, že za mnou príde, pokým neprišla. Oprela som si hlavu o stenu a zahľadela sa jej do očí. "Niečo tušíš však?“ začala som si kúsať vnútornú časť líca.

"Mala by som?“

Mykla som kútikmi smerom nahor.

"Kto to je?“ položila mi ruku na koleno.

"Kto je kto?“ zbytočná otázka, no radšej chcem aby hovorila ona.

"Ten niekto vďaka komu sa tu už...,“ zamyslela sa, "mesiac  skoro vznášaš.“

Hruď sa mi uvoľnila. Len ten pocit, že aspoň pred niekým to nemusím tajiť bol nesmierne upokojujúci.

Oprela som sa jej o rameno, "Sľubuješ, že to nikomu nepovieš? Ver mi, že im to poviem sama len...,“

"Sľubujem,“ jej hlas bol jemný, rovnako ako spôsob akým ma pohladila po líci.

Párkrát som sa zhlboka nadýchla, zavrela oči a pokúsila sa ustáliť si tep. "Jeydon,“ zašepkala som.

Na sekundu sa jej na tvári zjavilo prekvapenie, no hneď ho nahradil úsmev. "Vždy som ho mala rada,“ kútiky úst jemne zodvihla.

"Prepáč, že som ti to nepovedala skôr,“ hrdlo sa mi zovrelo a všetky ďalšie slová som dokázala len zašepkať, "Naozaj prepáč.“
"Nevadí,“ zodvihla mi hlavu a pozrela sa mi priamo do očí. "Vedela som, že keď budeš pripravená a rozhodnutá povieš mi to sama.“  Silno ma objala a ja som jej objatie ešte väčšmi opätovala. Takto, v pevnom objatí sme zostali niekoľko minút, kým nás obidve nevydesil buchot dverí.

"Myslíš, že keď mi nebudeš odpovedať na hovory tak sa ma zbavíš?“ Tvár mala červenú od behu a slová hovorila s posledných síl.

"Ahoj, Abigail,“ zasmiala sa mama.

Abby sa oprela o zárubňu dverí a ťažko dýchala, "Ahoj Kaytlinn.“

Mama ma ešte raz objala a pošepkala, "Myslím, že sa nemusíš báť reakcie ostatných.“ Nič lepšie a upokojivejšie mi ani len nemohla povedať. Ústami som naznačila slovo ďakujem.

Abigail zamkla dvere a docupitala ku mne. Sadla si na miesto kde predtým sedela mama, chytila ma za obe ruky a hľadela na mňa s vycerenými zubami. Myslím, že to mal byť milý a nadšený úsmev no mňa skôr poriadne vydesila.

"Áno Abby?“ zodvihla som obočie. Abigail sa vôbec nepohla, na chvíľu dokonca zabudla mrkať aj dýchať. "Môžem ti nejako pomôc?“

"Len povedz, že sa nemýlim,“ úsmev, teda jej zvláštny úškrn sa jej ešte viac roztiahol po tvári. Kútiky úst som stiahla dole a vypúlila na ňu oči. Vzápätí som pokrútila hlavou, "Neviem o čom hovoríš.“
"Je to Jeydon však?“ jeho mena našťastie iba potichu zašepkala.

"Čo tým...,“ Nebudem zbytočne plytvať časom, "Ako si to zistila?“

Abigail vyskočila s postele a začala skákať. Pokúsila sa so sebou stiahnuť aj mňa, no s využitím všetkých síl som zostala bezpečne sedieť namieste. "O môj Bože,“ jej hlas sa zmenil na piskľavý behom sekundy.  Nemohla som si pomôcť , začala som sa hlasno smiať.

"Ako si to zistila?“ povedala som cez smiech. "Neber ma zle, ale nie si práve naj...,“ len tak-tak som nepovedala najmúdrejšia, "...najvšímavejšie,“ vytrkotala som zo seba napokon.

Abby si cez prsia prekrížila ruky, jednu nohu mierne zohla a zodvihla smerom ku mne obočie. Snažila sa zodvihnúť iba jedno, no na to bola príliš rozrušená. "Kľudne to povedz. Najmúdrejšie,“ prevrátila očami.

"To si povedala ty! Zapamätaj si to!“

Sadla si na kolená rovno predo mňa. Ruky mi priložila na kolená a položila si na ne bradu.

"Keď si okolo mňa v škole prebehla a hovorila si, že ťa ples už nezaujíma, vedela som, že ide o nejakého chlapca, no nemala som tušenie ani šancu zistiť kto to je.“ Slová jej z úst leteli príliš rýchlo a nestíhala sa nadychovať. "Lenže asi necelú minútu po tebe okolo mňa prebehol Jeydon. Vyzeral ešte viac zdrvene ako ty a aj keď som na neho asi päťkrát zakričala Ahoj, vôbec si ma nevšímal,“ pohoršene krútila hlavou. "Mňa si ľudia musia všímať!“ ukazovák si zaborila do hrude. "A navyše som mu ani nestihla pripomenúť za koho má hlasovať, tak som sa za ním rozbehla.“
Predstava ako Abigail niekoho naháňa po preplnenej chodbe s jej vysokými podpätkami ma znovu rozosmiala.

"Nesmej sa.“ Znovu sa zhlboka nadýchla. "A potom som si to uvedomila. Správal sa úplne rovnako ako ty, takže...,“ našpúlila pery. "Trvalo mi to možno trochu dlhšie, ale nie som zas až tak blbá.“

Dlaňou som si prešla po čele. 

"Ako dlho to už trvá?“ prižmúrila oči.

 Prešla som si po zátylku a rýchlo povedala:"Mesiac,“ do hlasu som sa snažila dať čo najviac odvahy no aj tak bol roztrasený.

"Prosím?“ skočila na rovné nohy. Psychicky som sa rýchlo začala pripravovať na výčitky ako som jej mohla tak dlho tajiť niečo takéto, že to najlepšie kamarátky nerobia, no Abigail ma svojou reakciou prekvapila. "Som na teba tak pyšná,“ hodila sa mi okolo krku. "Začínaš sa mi podobať čím ďalej tým viac,“ vyplazila na mňa jazyk. Okamžite som jej aj ja vyplazila svoj. Hodili sme sa vedľa seba na posteľ a spustili sme hlasný smiech. So srdca mi spadol ďalší veľký kameň to ďalších osem ho ťažilo.

Keď už smiech pomaly ochaboval spýtala sa ma: "Z čoho si vlastne bola tak rozhodená?“

Hlasno som prehltla. "Trochu sme sa pohádali, kvôli plesu,“ rýchlo som zamrmlala. "No dnes večer ma naň pozval,“ kusla som si do spodnej pery.

Namiesto slovnej reakcie sa na mňa Abigail hodila a prerušila mi tak prívod kyslíku. „Vzduch,“ povedala som po chvíli no slová nezneli dosť jasne, preto som ju zo seba nohami odhodila.

"Ako?“ mrvila sa vedľa mňa. Vôbec nedokázala zostať nehybne sedieť.

Len čo ma prestali páliť pľúca, povedala som jej celý priebeh. Všetko som hovorila do najmenších detailov a Abigail sa celú dobu rozplývala. Len čo som celú situáciu dorozprávala zmocnil sa ma už známi pocit neistoty. Mama aj Abigail zareagovali síce úžasne, no som si istá, že otec ani Jason okolo mňa nebudú skákať od radosti. V okamihu mi úsmev zišiel 

z tváre.

Abby nahla hlavu nabok, „Po nejakom čase to pochopia,“ usmeje sa na mňa a pevne mi stisne ruku.  „Sľubujem. Teraz na nich, ale nemysli. „ v hlase mala rovnaký náznak nádeje a pochopenia ako mama. „Musíme spoločne vymyslieť čo si oblečieme. Ples je už za týždeň a som si istá, že si ani len nerozmýšľala nad farbou svojich šiat,“ štuchla ma do pleca a smiešne sa zaškerila.

Zaklonila som hlavu dozadu a zasmiala sa. "Ako dobre ma ty len poznáš.“

Mykla plecami, "Dnes zostanem spať tu. Dávam si za úlohu nedovoliť ty myslieť na to ako zareaguje otec s Jasonom. Zbytočne sa nad tým budeš zamýšľať. Vždy ťa budú mať radi, nie je to predsa ako by si im povedala, že si zabila Jasonovu rybičku Taru,“ afektovane sa chytila za ústa. „Ou, prepáč zabudla som na tvoju temnú minulosť.“

Zúžila som pery do tenkej čiary,  „A ja som si myslela, že z teba konečne vylezie niečo múdre.“ podpichla som ju.

 Mala pravdu. Viem, že ma otec aj Jason milujú a Jeydon je v našej rodine skoro ako doma. Možno to nepôjde hneď, no keď im to poviem, časom to rozhodne pochopia.

41. Maybe One Day

 Ahojte :) "Menšiu" inšpiráciu na kúsok tejto časti som čerpala s filmu, myslím že Prom. Videla som z neho len malý asi päťminútový kúsok, no aj ten sa mi páčil :D Snáď sa vám bude časť páčiť :)

*Charlotte*

Nasledujúce dva týždne si boli až príliš podobné. Škola, učenie, občasné hádky s Jasonom, nezmyselné konverzácie s Abigail, krásne rodinné večeri, ale hlavne nenápadné pohľady mňa a Jeydona či neustále skrývanie sa pred ostatnými. Večné schovávanie ma privádzalo do šialenstva, no môj strach z reakcie ostatným, hlavne Jasona, bol silnejší. Vždy keď som Jeydona videla na chodbe mala som chuť hodiť sa mu okolo krku no radšej som sa zhlboka nadýchla a otočila iným smerom. Je to tak lepšie, pravidelne som ukľudňovala samú seba, Do konca školského roka zostávajú necelé dva mesiace a to je jediné na čo by sa mal Jeydon sústrediť. 

"Takže s vami môžem počítať?" Abigail sa vedľa mňa nútene smiala na skupinku asi piatich chlapcov. Zamračila som sa na ňu, no len tak aby si toho nevšimla a snažila sa vymyslieť rozumný dôvod prečo by s nimi mala flirtovať, no na nič som neprišla.

"To bolo ľahšie ako som si myslela." Pohodlne sa oprela o svoju skrinku a precízne pilníkovala nechty.

"Aj s tebou môžem počítať však?" Nemala som tušenie o čom hovorí no ako vždy som radšej iba rýchlo prikývla a ďalej sa nestarala.

"Musíš si niekoho nájsť."

"P-prosím?" zakoktala som. Bol potrebný dlhý nechápavý pohľad, kým som si vyslúžila vysvetlenie.

Nahlas vzdychla, prevrátila očami, pilník odhodila do skrinky, ktorú následne prudko zavrela. "Celé tri týždne chodíš ako duch. Cez väčšinu prestávok niekam zmizneš a všetko čo ti hovorím musím najmenej dvakrát zopakovať. Toto je jasný prípad osamelosti." 

Učebnice som si pevne pritisla k hrudi. Bez slov sa otočila a pomaly prechádzala chodbou. "Nie som osamelá," potichu som si zamrmlala. 

"Neber to zle," dobehla ma. "Napríklad taký Matt by bol fajn," strojene sa usmiala.

Zazrela som na ňu znechuteným pohľadom. Abby našpúlila pery a zamyslela sa, "Máš pravdu. Ten jeho piskľavý hlások ma vytáča...Tak ale Sam..." Neprestajne menovala mená, podľa nej mojich budúcich, vhodných, potenciálnych partnerov. Ja som len po celú dobu bezmyšlienkovito všetky návrhy zamietala.

"Dobre, ver mi si krásna a milá, no nikto nemôže byť tak vyberavý." Keď sa jej z úst vydralo konečne niečo iné ako chlapčenské mená, znovu som začala vnímať.

"Nie som vyberavá, len proste nikto z nich nie je...," Jeydon, Jeydon, hlava mi mohla vybuchnúť,"...môj typ."

"Samozrejme," zagúľala očami. "Tak tam chceš ísť potom sama?"

"Kam?" rozhodila som rukami.

"Ty si naozaj mimo," prebodla ma pohľadom. Rukou mi zodvihla hlavu a otočila ju smerom hore. Nad hlavou mi viseli povystrihované srdiečka, malé korunky či iné podobné drobnosti. Celá chodba včetne skoro všetkých skriniek, bola polepená plagátmi kandidátov na kráľa a kráľovnú plesu. Z väčšiny plagátov sa na mňa až príliš umelo usmievala Abigail, vedľa ktorej stál očividne znudený Chris. 

"Rátam s tvojim hlasom," drgla do mňa. 

"Jasne," odvrkla som a ďalej sa otáčala okolo vlastnej osi. Nemôžem uveriť, že som to dokázala prehliadnuť.

"Hej, ty," buchla do okuliarnatého dievčaťa prechádzajúceho okolo nás so sklonenou hlavou. "Hlasuj za mňa a Chrisa ako kráľovský pár plesu." Ani sa nesnažila byť milá či sa aspoň usmiať, povedala to skorej ako príkaz. Dievča si nervózne napravilo okuliare a rýchlo súhlasne pokývalo hlavou. "Dobre a teraz už bež," potlačila ju do plného ruksaku. Rýchlo som sa na ňu stihla ešte ospravedlňujúco usmiať a všimnúť si červené oči plné sĺz.

"Nezabilo by ťa kebyže si milšia."
"Ani s tým nezačínaj Nath. Ak chcem vyhrať musím sa postarať o dosť hlasov a to len s úsmevom nedokážem."

Bola som pripravená pohádať sa s ňou o tom, že kráľovná plesu by mala byť predovšetkým milá no zvonenie ma zastavilo.

...

Celú hodinu som premýšľala o plese. Vždy som naň chodila sama, lepšie povedané s Abigail, ktorá tento rok však samozrejme pôjde s Chrisom.  

Prečo ma Jeydon nepozval? Dobre, nikto nevie, že spolu chodí, no mal sa ma opýtať a ja by som mu vysvetlila, že spolu ísť nemôžme. On by bol síce smutný, no aspoň by som vedela, že ani jeho už nebaví schovávať sa.

Len čo zazvonilo vybehla som z triedy ako bláznivá. Prilepila som sa ku svojej skrinke a dobrých päť minút neprestajne hľadala imaginárnu knihu. Občas som si nahlas vzdychla,  aby som skutočne vyzerala zdrvene, že ju neviem nájsť.  Aj napriek neustálemu pohľadu do skrinky som nemohla prehliadnuť  Jeydona stáť len kúsok odo mňa. Rozprával sa s riaditeľom Waynom, no viac pozornosti venoval mne. Naschvál som sa na neho ani len nepozrela. Vedela som, že je to kruté byť na neho nahnevaná za takú malichernosť, no svoju povahu už len ťažko zmením.

“Jason musel zostať v triede.“ Jeydon stál nenápadne o tri skrinky ďalej a pri rozprávaní ledva hýbal  ústami. Presne som vedela čo by teraz malo nasledovať. Schovali by sme sa v nejakej malej opustenej miestnosti, či podobne, a celú prestávku si užívali spoločnosť jeden druhého. No ja som mu dala radšej jasne najavo, že som nahnevaná.

Vzdala som hľadanie neexistujúcej knihy a tresla dvierkami skrinky. Odvrátila som sa od neho a dlhými krokmi  postupovala na koniec chodby.

“Pomalšie,“ dobehol ma, no stále kráčal najmenej dva kroky za mnou. Všetky tieto drobnosti ma v tú chvíľu nesmierne zožierali.

“Čo sa deje?“ potichu sa opýtal.  Ani na ďalšie podobné otázky som mu neodpovedala. Ďalších niekoľko metrov som počúvala jeho kroky priamo za mnou. Odrazu ma vtiahol do dverí. Rýchlo zavrel a ocitli sme sa v tmavom sklade športových pomôcok. Potiahol za šnúrku a sklad pomaly naplnilo tlmené svetlo.

“Čo sa stalo?“ pozeral na mňa starostlivým pohľadom.

Skrčila som nos a úprimne sa zasmiala. Jediný pohľad do jeho očí mi stačil na to aby ma všetok hnev, či skôr úzkosť opustila.

“Neodsudzuj ma,“ prevrátila som očami. “Ples sa stal.“ Oprela som sa o skriňu za mnou. Pod váhou môjho tela sa mierne zakolísala.

“Abigail mi ho dnes pripomenula a ja som si hneď predstavila nás dvoch spolu. Toto je tvoj posledný ročník, a ja viem, že sa musíš sústrediť na učenie no dúfala som, že ma pozveš,“ hovorila som pomerne rýchlo, no na každé slovo som kládla špecifický dôraz. Potom nastalo ticho. Ticho, ktoré som dúfala, že Jeydon premení na pozvanie, no dúfala som márne. Celú večnosť som musela znášať nepríjemné a skľučujúce ticho.

“Ja by som naozaj...,“ Konečne, vduchu som si vydýchla. “...rád by som tam išiel s tebou , no...“

Pocítila som pálenie v očiach, a len čo som žmurkla z oka sa mi vyšmykla slza. Pevne som zovrela pery aby som potlačila vzlyk.

“Dúfam, že to chápeš.“

“Čo mám chápať? Jeydon mňa už nebaví toto schovávanie,“ rýchlo som krútila hlavou. “Viem, že to ja som navrhla aby sme to pred Jasonom tajili, no trvá to už mesiac.“
“Vo vhodný čas mu to poviem, sľubujem,“ pristúpil ku mne a nežne ma chytil za ruky. Okamžite som si ich vyprostila a pritlačila k hrudi. “Nebaví ma to schovávanie a všetko okolo toho a nemyslím si, že zvládnem ešte čakať kedy ty uznáš za vhodné priznať, že spolu chodíme,“ nasadila som kamenný výraz a vošla na preplnenú chodbu.

...

“Zabudni na to Abby. Kašlem na ples,“ oznámila som jej no vôbec som nespomalila.

“Kto to je?“ kričala aby prehlušila hluk na chodbe. Ostala som stáť. Nebola som príliš prekvapená, tým, že presne vie kvôli čomu sa teraz takto správam. Pootočila som hlavu a povedala, “Nikto.“

“Fajn, odkáž tomu nikto aby si ma radšej obchádzal veľkým oblúkom, inak...“ jej vražedný tón hlasu sa rozliehal po celej chodbe. Pár najbližších ľudí sa zastavilo a s vypúlenými očami  na ňu zdesene pozerali. “Máte problém?“ Všetci sa radšej vrátili k svojej pôvodnej činnosti. “A nezabudnite hlasovať za mňa a Chrisa,“ falošne sa usmiala. Pribehla som ku nej, rýchlo ju pobozkala na líce a stratila sa za rohom.

...

Bol večer. Doma som bola sama. Rodičia na dnešný večer naplánovali nezdravú večeru a neskôr kino, no vďaka mojim dokonalým hereckým schopnostiam (!), falošnej bolesti hlavy som mohla ostať doma. Vlasy v nepodarenom drdole, veľké, vyťahané tričko, čierne legíny, huňaté papučky nad kotníky a v ruke extra veľké balenie gumových medvedíkov. V mojich očiach dokonalý, pochmúrny večer. Na mobile mi svietilo dvadsať neprijatých hovorov.  Jeydon a Abigail sa v telefonovaní perfektne striedali.

Pohodlne som sa usadila vo veľkom kresle, v dokonalej vzdialenosti od televízora a po pamäti prepínala programy. Gumové medvedíky som si nešikovne hádzala do úst a neskôr tajne zjedla aj tie, ktoré som musela zodvihnúť s koberca.

Odrazu celý dom zalialo hlasné zvonenie. Zvonček zazvonil iba raz no mne otravná melódia naďalej znela v mysli. Pribehla som ku dverám a najskôr len cez malú štrbinu pozrela von. Pred dverami nikto nestál. Dvere som pomaly otvorila dokorán, chytila sa zárubni a poobzerala sa zo strany na stranu. Až keď som vchádzala dnu a chystala sa zavrieť, všimla som si obálku pri svojich nohách. Moje meno na nej žiarilo napísané hrubou fixkou. Zohla som sa a ústupčivo ju otvorila. Ples? pery mi okamžite skrivil náznak úsmevu. Prines mi odpoveď, dočítala som. Zrak som odlepila od listu a nechápavo sa zahľadela pred seba. Asi meter a pol odo mňa ležali dva kamene. Na pravo, malý kamienok s nápisom Áno, na opačnej strane obrovský balvan, ktorý by som v živote nedokázala nezodvihnúť s nápisom Nie. Očami som behala od jedného k druhému. Na tvári sa mi objavoval stále väčší a väčší úsmev. V zapätí sa spoza auta, zaparkovaného pred mojim domom, vynoril Jeydon. V jednej ruke držal menší zväzok levandulí. Spravil pár krokov smerom ku mne no v polke chodníka zastavil. Dlhú dobu sme sa na seba nemo pozerali. Ani jeden z nás sa nepohol.

Prekrížila som ruky a ako prvá prerušila ticho,“A čo Jason?“

Kusol si do pery, zrak zabodol na chodník a spravil pár posledných krokov ku mne. Čím bližšie bol tým intenzívnejšie som cítila pôvabnú vôňu levandúľ.  “Chcem aby každý vedel, že práve ja mám to šťastie byť s tebou...“ naklonil sa ku mne, “...kľudne nech aj Jason,“ zašepkal mi priamo do ucha a mňa obliali zimomriavky.

V oku sa mi zaleskla slza. Zobrala som si zväzok do rúk a pevne stisla stopky. Ustúpila som dozadu, zodvihla malý kamienok so slovom Áno a hodila ho po Jeydonovi. Predklonil sa, pevne ho chytil do oboch rúk a stisol v dlani. Naspäť do domu som sa priam vznášala. Sladko som sa usmiala a zavrela za sebou dvere. Oprela som sa o stenu za mnou a zhlboka si privoňala k vôni levandúľ.