36. KORS

Včera neskoro večer som sa vrátila z tábora a tak vám píšem ďalšiu časť. Dnes dám možno ešte jednu, ak budem stíhať. Enjoy.. :* Chloe :)

Práve odchádzam zo Starsbucku. S Kate sme si skvelo porozprávali  o všetkom. No keď sa téma pozastavila na Liamovi, odvrátila som zrak a uprela som ho na najbližšie nohy. Kate vycítila, že sa dotkla osieho hniezda. Prestala hovoriť o tom ako s ním bola vonku a ako je zmetený a vtipy, ktoré mu povedala... S klesnutým úsmevom po tejto blízkej spomienke som vykračovala do parku za Tobym.

***

Môj úprimný smiech sa rozlieval po parku. Všetky hlavy sa na nás otáčali, ale mne to nevadilo. Už som aj zabudla na čom sa smejeme. Prosto sme sa smiali na tom ako sa smial ten druhý. Bolo maximálne obtiažne prestať. Tvár som sa schovala do dlaní a snažila sa nabrať dych. Prudkos om sa hádzala na všetky strany. Nachvíľu sme prestali, no potom sme sa na seba pozreli a začali sme znova. Za to sme si vyslúžili divno pohoršené pohlady okoloidúcich seniorov. V rukách sme mali kelímky s mrazeným jogurtom. Na vrchu sa mi rozlievalo všakovaké ovocie poliate niečim mne osobne neznámym. Znova sme sa ukludnili. Pozrela som sa na neho.

„Tvoje oči sú vážne divné!“ grimasou s vyplazeným jazykom do hora mi naznačil, že nechápe. Opätovla som mu grimasu.

„Nie vážne, počkaj..“ Prudko som sa nahla k nemu. Jednu ruku som mu položila na čelo a zodvihla obočie. Druhú som mu iba jemne položila na ruku.

„Je tam hnedá, zelená... aj žltú vidím. Mal by si ísť na casting pre film ako napríklad výnimočná, či hostitel...“ Obočie som mu uvolnila a jemne som mu prechádzala po pokožke okolo očí. Až teraz som si všimla, že zadržiava dych a uprene pozerá na moje pery. Nedošlo mi, čo to s ním robí... Prsty som okamžite stiahla a načiahla sa pre kelímok. Nohy som si dala do tureckého sedu, čo obsadzovalo asi trištvťku lavičky. Chudák Toby si musel vystačiť s tou poslednou štvrťkou.

„Chcelo by to kolotoče“ snažila som sa zachrániť situáciu. Jeho pohlad patril zmrzline. Kútiky úst sa mu jemne vykrútili dohora. Vyzeral presne ako Liam.. Liam. Znova sa mi vrátili spomieky. Spolu ako kričíme na ceste pred domom v daždi. Jeho pery prechádzajúce po mojej pokožke. Jeho chôdza. Spôsob akým vyslovoval moje meno. Striaslo ma. Toby si to všimol. Snažil sa ma rozveseliť. Slabo počúvatelná hudba, ktorá vychádzala s karavanu so zmrzlinou znela pekne. Klasika, bol to Armstrong. Postavil sa predomňa a nastavil ruku. S radosťou som mu ju podala. Nechcela som znova myslieť na Liama.Veď nič neurobil... Postavila som sa k nemu a on sa uklonil. Čakala som, že budeme tancovať, alebo iný trapas. On ma iba chytil na ruku ako nevestu a bežal so mnou preč.

„Kam ideme?“

„Nepoviem“ zarito provokoval.

„Prosím“  pokrútil hlavou. Po pár minutách prestal bežať a iba kráčal.

„Pamätáš sa ešte na tu stenu?,“ nečakala som na odpoveď a pokračovala.

„Raz si tam napísal, že píšeš...“ čakala som ako zareaguje. On bol iba ticho a kotroloval cestičky aby trafil tam, kam chcel ísť.

„Ehm,“

„Jasné, píšem.“

„Ako príbehy?“

„Nie, pesničky.. Mám doma svoju lásku, ktorá mi s tým pomáha. Je fakt krásna. Raz vás možno zoznámim..“

„Ako sa volá?“ pomaly sa ma chytala žiarlivosť.. Ako to, že neviem, že niekoho má?

„Stela, ako hviezda“

„Hm, pekné meno“

„Ďakujem, vybral som jej ho“

„Ako môžeš vybrať babe meno?“ zasmiala som sa. Toby sa ku mne pridal.

„Môžem, ako.. Počkaj!“ vybuchol smiechom. Okoloidúci si nás všímali. Kto by nie? Ideme parkom, ja som v jeho náručí, sme od seba asi milimeter a ja mám ruky okolo neho. Jednu cez krk na jeho chrbáte a druhú na jeho hrudi. S odutou perou som sa na neho pozrela. Čo som povedala?

„Ty si si myslela, že je to nejaké dievča?“

„A nie je?“ nechápavo som stále pozerala ako sa mu na perách pohrával úsmev.

„Nie, to je moja gitara,“ očerneveli mi líčka a pozerala som sa mu do očí s pokorou.

„Ale je zlaté, že žiarliš. Nemusíš, si iba ty... Zatial“ uťahoval si zo mňa. Mne to ale stačilo. Spokojne som sa zamrvila na jeho hrudi. Prečo sa mi tak splašilo srdce? No, not this again! Všimol si to. Pokrútil hlavou a zachichotal sa. Buchla som ho do ramena.

„Nenamýšlaj si Rovengood!“ pokarhala som ho ako učiteľka, keď posiela dieťa do kúta. Boli ste niekedy v kúte? Ja stále. Mala som iba čierne bodíky.. V kúte som sa spoznala aj s Nateom. Pamätám si na to dosť jasne. Raz mi došli na to, že píšem do kúta.. povedzme isté slová.  Chceli ma dať do kúta znova, lenže ten sa akurát čistil. Tak ma poslali do vedlajšej triede do kúta. Chceli ma ponížiť. Došli sme tam, ale môj oblúbený priestor- kút- bol osadený niekym iným. Dali ma tak aj tak.

„Ahoj, som Nate“ ozval sa detský hlas s malej krásnej hlavičky.

„Som Cassie, čo si urobil?“

„Popísal som učiteľke diár“

„Dobrý! Myslím si, že z tohto môže vznuknúť krásne priatelstvo“ Aj bolo a je a ešte aj bude. Od vtedy sme stále vyvádzali. Ohadzovali sa hrachom a mrkvou. Fúj, zelenina! Blé! Teraz ju samozrejme lúbim, ale to bolo detstvo. Ako každý iný som mala rada iba sladké.

Dorazili sme na miesto. Položil ma na zem a ja som mala ústa otvorené do obrovského O.

„Takže páči?“ spýtal sa so záujmom. Nemo som prikývla. Chytila som mu ruku a rozbehla som sa k tomu, čo svietilo najviac. Predomnou sa rozliehalo mnoho kolotočou. Zastavila som pred tou najväčšiou dráhou a prosene sa na neho pozrela.

„Ideš?“ On iba nechápavo pozeral.

„Si prvá, čo sa nebojí ísť na kolotoče“

„Takže ideš“ so spokojoného hlasu som prešla na pysklavý. Obímula som ho a pošepkala slovo Ďakujem. Cestou späť som mu nechtiac prešla po uchu. Jemne mi to pošteklilo pery. Stále sa smejúc som sa zodvihla na špičky a ruky som mu omotala okolo krku. Dala som mu ďalšiu pusu na líce. Úplné dejavú! Znova sa chytil na mieste, kde jeho chladné líco rozhoreli moje pery. Tu bol zonva rozdiel. Pusa s Liamom bola vždy iná. Vždy dobrodružstvo. Tá istá, no predsa iná.

***

O pár hodín neskôr:

„Kam teraz?“ Spýtala som ho rozvalená na lavičke. Toby sedel a ja som mala hlavu na jeho stehnách. Ležala som pohodlne a v rukách sme mali cukrovú vatu ktorou sme krmili seba navzájom.

„Niečo ma napadlo, ale budeme musieť ísť taxíkom, či autobusom.

„Autobus!“ začala som skandovať.

„Ok, ideme na zastávky, kde sme si písali. Mimovolne som sa na neho usmiala. Úsmev mi bleskurýchlo opätoval. Na zastávke sme si sadli pred bilboard a spomínali, keď sme ešte netušili, kto je ten druhý. Možno som vtedy niekde hlboko aj dúfala, že to bude Toby. Veď sa mi lúbi od 6. ročníka! No to bolo pred Liamom.  Hovorili sme si príhody, ako sme si vymýšlali pred rodičmi, prečo ideme autobusom a nie autom. Ako to tu našiel a chcel odpísať.... Autobus došiel dosť rýchlo, i keď meškal desať minút. Ešte sa mi tam chcelo sedieť a počúvať príhody.Vraciať sa do minulosti...

***

Zastavili sme až pri nejakej osvetlenej budove. Vyzralo to ako škola. Toby zazvonil na zvonček. Po chvíľi sa ozval hlas v našom veku.

„Čau Josh, je tam volné?“

„Máš niečo na odmenu?“
„To čo vždy“ bolo počuť zachichotanie a následne pípnutie. Brána vytvarovaná do komických tvaroy v sa pomaly otvárala. Prešli sme cez krásnu trávu a obrovskú fontánu. Vyzeralo to ako sídlo, no nebolo to sídlo. Ďalšie prekvapenie... Pred dverali užť stepoval chalan.

„Máš to? Máš to?“  Ruku dal pred seba a čakal. Toby so smiechom k nemu predstúpil a dal mu do ruky čokoládu.

„Iba čokoláda?“ nechtiac mi vyšlo z úst.

„Iba? Čokoláda? Toby vyveď ju preč...“ Naoko urazene sa otočil na Tobyho.  Toby začal vysvetlovať:

„No vieš, Tuto Josh tu býva a nedávajú mu žiadne sladkosti....“ Prikývla som a nenehala ho dohovoriť.

„Chápem, tam potom tu mám...“ zalovilasom v kabelke.“Nefalšovanú čokoládovo kokosovú... Tyčinku!“ dramaticky som ju vybrala z kabelky rovno pred neho. Hneď sa rozbehol, vytrhol mi ju z ruky a následne ma obímul.

„Toby nes ju častejšie! Mám ju rád“nejako veľmi rýchlo zmenil pocity ku mne, ale lichotilo mi to. Po rozhovore s ním sme sa vybrali do jedných červených dvier. Otvoril ich a môj nos zaplnila vôňa po chlóre.

„Toby?Ja  nemám plavky!“

42. Maybe One Day

 Ľudia! Ja sa neskutočne zamotávam do vlastného príbehu. Nikdy nerozmýšľam čo sa bude diať v ďalšej časti a potom to dopadá takto :D Rovnako som na tom teraz, vôbec neviem ako napíšem budúcu časť a začínam mať z toho už trošku nervy :D No sľubujem, že za pár častí keď sa už vymotám z terajšej situácie v príbehu, budú moje časti lepšie a zmysluplnejšie :)

*Charlotte*

Celým domov sa vznášala podmanivá vôňa levandúľ♥. Ja som ležala rozvalená na bruchu v mäkkej sedačke. Hlavu som mala zaborenú vo vankúši, ktorú som každých tridsať sekúnd zdvíhala aby som doplnila unikajúci kyslík s pľúc. Okolo mňa vládlo hrobové ticho, ktoré by ma normálne k smrti vydesilo no teraz som mala na tvári roztiahnutý široký úsmev. V mysli som si dookola prehrávala nedávny okamih. List, kamene, Jeydon vychádzajúci spoza auta. Od radosti som vždy začala kopať nohami do vzduchu. V zápätí sa ma však zmocnil nepríjemný pocit. Náš vzťah sme mesiac pred všetkými tajili. Ako sa mám radostne zdôveriť mame a Abigail o pozvaní na ples keď im predtým musím oznámiť, že už mesiac s niekým chodím a ten niekto je Jeydon? Ale hlavne čo Jason a otec? Zošalejú z toho? Spáchajú samovraždu? Nie. Určite najskôr zabijú mňa a čo sa bude diať potom už nezistím. 

Len čo som konečne vyprostila túto myšlienku z hlavy, domom sa začali ozývať hlasy. Hrobové ticho v sekunde zmizlo a nahradil ho hlasný, úprimný smiech. Pohodlne som sa oprela o vankúš za mnou a s nohami pritisnutými k hrudi som počúvala hlasy stále bližšie a bližšie pri mne. Ako im môžem tak dlho klamať?, hnevala som sa sama na seba. V srdci sa mi zmiešaval pocit hnevu samej na seba a zrady.

"Zlatko priniesli sme ti čínu.“ Otec vbehol do obývačky a krúžil mi malou krabičkou pred tvárou.  Okolo očí mal malé nepatrné vrásky, ktoré sa objavia vždy keď sa dlho usmieva. "Je ti už lepšie?“

Skôr ako som stihla odpovedať vošla mama. Sadla si vedľa mňa a jemným dotykom mi odhrnula vlasy s čela. "Spravím ti čaj?“ starostlivo sa mi zahľadela do očí.

"Ja...,“ Poviem im to! Hneď teraz. Musím! "Stále sa necítim dobre.“ Zvraštila som čelo a posnažila sa vyzerať unavene. Mama ma pobozkala na čelo a zašla do kuchyne. Po chvíli som už počula prúd vody narážajúci na spodok kanvice. Som zbabelá!

"Zmeškala si fakt super film,“ zahučal mi do ucha Jason. Zodvihol Lucasa zo zeme a s ľahkosťou ho hodil vedľa mňa. Lucas ma v momente silno objal. "Stále ti nie je lepšie?“ Srdce sa mi pokúšalo vyskočiť z hrude. Prudko som zavrela oči, objala Lucasa a vstala. Dlhými krokmi som kráčala ku schodom. V očiach ma pálili slzy. Ako naschvál ku mne práve teraz boli všetci nesmierne milý a starostlivý, dokonca aj Jason si odpustil všetky uštipačné poznámky na moju osobu, presne teká poznámka by mi teraz pomohla najviac. Zabuchla som za sebou dvere a hodila sa o posteľ, slzy z očí mi zmizli no nahradil ich hnev. Nedokážem im to povedať. Na to som príliš zbabelá.

V izbe som nebola ešte ani minútu a už medzi dverami stála mama. Na tvári mala pokojný výraz a potichu, akoby ani nekládla nohy na zem, prišla ku mne.  Jej prítomnosť ma neskutočne potešila, ani som si neuvedomila ako som dúfala, že za mnou príde, pokým neprišla. Oprela som si hlavu o stenu a zahľadela sa jej do očí. "Niečo tušíš však?“ začala som si kúsať vnútornú časť líca.

"Mala by som?“

Mykla som kútikmi smerom nahor.

"Kto to je?“ položila mi ruku na koleno.

"Kto je kto?“ zbytočná otázka, no radšej chcem aby hovorila ona.

"Ten niekto vďaka komu sa tu už...,“ zamyslela sa, "mesiac  skoro vznášaš.“

Hruď sa mi uvoľnila. Len ten pocit, že aspoň pred niekým to nemusím tajiť bol nesmierne upokojujúci.

Oprela som sa jej o rameno, "Sľubuješ, že to nikomu nepovieš? Ver mi, že im to poviem sama len...,“

"Sľubujem,“ jej hlas bol jemný, rovnako ako spôsob akým ma pohladila po líci.

Párkrát som sa zhlboka nadýchla, zavrela oči a pokúsila sa ustáliť si tep. "Jeydon,“ zašepkala som.

Na sekundu sa jej na tvári zjavilo prekvapenie, no hneď ho nahradil úsmev. "Vždy som ho mala rada,“ kútiky úst jemne zodvihla.

"Prepáč, že som ti to nepovedala skôr,“ hrdlo sa mi zovrelo a všetky ďalšie slová som dokázala len zašepkať, "Naozaj prepáč.“
"Nevadí,“ zodvihla mi hlavu a pozrela sa mi priamo do očí. "Vedela som, že keď budeš pripravená a rozhodnutá povieš mi to sama.“  Silno ma objala a ja som jej objatie ešte väčšmi opätovala. Takto, v pevnom objatí sme zostali niekoľko minút, kým nás obidve nevydesil buchot dverí.

"Myslíš, že keď mi nebudeš odpovedať na hovory tak sa ma zbavíš?“ Tvár mala červenú od behu a slová hovorila s posledných síl.

"Ahoj, Abigail,“ zasmiala sa mama.

Abby sa oprela o zárubňu dverí a ťažko dýchala, "Ahoj Kaytlinn.“

Mama ma ešte raz objala a pošepkala, "Myslím, že sa nemusíš báť reakcie ostatných.“ Nič lepšie a upokojivejšie mi ani len nemohla povedať. Ústami som naznačila slovo ďakujem.

Abigail zamkla dvere a docupitala ku mne. Sadla si na miesto kde predtým sedela mama, chytila ma za obe ruky a hľadela na mňa s vycerenými zubami. Myslím, že to mal byť milý a nadšený úsmev no mňa skôr poriadne vydesila.

"Áno Abby?“ zodvihla som obočie. Abigail sa vôbec nepohla, na chvíľu dokonca zabudla mrkať aj dýchať. "Môžem ti nejako pomôc?“

"Len povedz, že sa nemýlim,“ úsmev, teda jej zvláštny úškrn sa jej ešte viac roztiahol po tvári. Kútiky úst som stiahla dole a vypúlila na ňu oči. Vzápätí som pokrútila hlavou, "Neviem o čom hovoríš.“
"Je to Jeydon však?“ jeho mena našťastie iba potichu zašepkala.

"Čo tým...,“ Nebudem zbytočne plytvať časom, "Ako si to zistila?“

Abigail vyskočila s postele a začala skákať. Pokúsila sa so sebou stiahnuť aj mňa, no s využitím všetkých síl som zostala bezpečne sedieť namieste. "O môj Bože,“ jej hlas sa zmenil na piskľavý behom sekundy.  Nemohla som si pomôcť , začala som sa hlasno smiať.

"Ako si to zistila?“ povedala som cez smiech. "Neber ma zle, ale nie si práve naj...,“ len tak-tak som nepovedala najmúdrejšia, "...najvšímavejšie,“ vytrkotala som zo seba napokon.

Abby si cez prsia prekrížila ruky, jednu nohu mierne zohla a zodvihla smerom ku mne obočie. Snažila sa zodvihnúť iba jedno, no na to bola príliš rozrušená. "Kľudne to povedz. Najmúdrejšie,“ prevrátila očami.

"To si povedala ty! Zapamätaj si to!“

Sadla si na kolená rovno predo mňa. Ruky mi priložila na kolená a položila si na ne bradu.

"Keď si okolo mňa v škole prebehla a hovorila si, že ťa ples už nezaujíma, vedela som, že ide o nejakého chlapca, no nemala som tušenie ani šancu zistiť kto to je.“ Slová jej z úst leteli príliš rýchlo a nestíhala sa nadychovať. "Lenže asi necelú minútu po tebe okolo mňa prebehol Jeydon. Vyzeral ešte viac zdrvene ako ty a aj keď som na neho asi päťkrát zakričala Ahoj, vôbec si ma nevšímal,“ pohoršene krútila hlavou. "Mňa si ľudia musia všímať!“ ukazovák si zaborila do hrude. "A navyše som mu ani nestihla pripomenúť za koho má hlasovať, tak som sa za ním rozbehla.“
Predstava ako Abigail niekoho naháňa po preplnenej chodbe s jej vysokými podpätkami ma znovu rozosmiala.

"Nesmej sa.“ Znovu sa zhlboka nadýchla. "A potom som si to uvedomila. Správal sa úplne rovnako ako ty, takže...,“ našpúlila pery. "Trvalo mi to možno trochu dlhšie, ale nie som zas až tak blbá.“

Dlaňou som si prešla po čele. 

"Ako dlho to už trvá?“ prižmúrila oči.

 Prešla som si po zátylku a rýchlo povedala:"Mesiac,“ do hlasu som sa snažila dať čo najviac odvahy no aj tak bol roztrasený.

"Prosím?“ skočila na rovné nohy. Psychicky som sa rýchlo začala pripravovať na výčitky ako som jej mohla tak dlho tajiť niečo takéto, že to najlepšie kamarátky nerobia, no Abigail ma svojou reakciou prekvapila. "Som na teba tak pyšná,“ hodila sa mi okolo krku. "Začínaš sa mi podobať čím ďalej tým viac,“ vyplazila na mňa jazyk. Okamžite som jej aj ja vyplazila svoj. Hodili sme sa vedľa seba na posteľ a spustili sme hlasný smiech. So srdca mi spadol ďalší veľký kameň to ďalších osem ho ťažilo.

Keď už smiech pomaly ochaboval spýtala sa ma: "Z čoho si vlastne bola tak rozhodená?“

Hlasno som prehltla. "Trochu sme sa pohádali, kvôli plesu,“ rýchlo som zamrmlala. "No dnes večer ma naň pozval,“ kusla som si do spodnej pery.

Namiesto slovnej reakcie sa na mňa Abigail hodila a prerušila mi tak prívod kyslíku. „Vzduch,“ povedala som po chvíli no slová nezneli dosť jasne, preto som ju zo seba nohami odhodila.

"Ako?“ mrvila sa vedľa mňa. Vôbec nedokázala zostať nehybne sedieť.

Len čo ma prestali páliť pľúca, povedala som jej celý priebeh. Všetko som hovorila do najmenších detailov a Abigail sa celú dobu rozplývala. Len čo som celú situáciu dorozprávala zmocnil sa ma už známi pocit neistoty. Mama aj Abigail zareagovali síce úžasne, no som si istá, že otec ani Jason okolo mňa nebudú skákať od radosti. V okamihu mi úsmev zišiel 

z tváre.

Abby nahla hlavu nabok, „Po nejakom čase to pochopia,“ usmeje sa na mňa a pevne mi stisne ruku.  „Sľubujem. Teraz na nich, ale nemysli. „ v hlase mala rovnaký náznak nádeje a pochopenia ako mama. „Musíme spoločne vymyslieť čo si oblečieme. Ples je už za týždeň a som si istá, že si ani len nerozmýšľala nad farbou svojich šiat,“ štuchla ma do pleca a smiešne sa zaškerila.

Zaklonila som hlavu dozadu a zasmiala sa. "Ako dobre ma ty len poznáš.“

Mykla plecami, "Dnes zostanem spať tu. Dávam si za úlohu nedovoliť ty myslieť na to ako zareaguje otec s Jasonom. Zbytočne sa nad tým budeš zamýšľať. Vždy ťa budú mať radi, nie je to predsa ako by si im povedala, že si zabila Jasonovu rybičku Taru,“ afektovane sa chytila za ústa. „Ou, prepáč zabudla som na tvoju temnú minulosť.“

Zúžila som pery do tenkej čiary,  „A ja som si myslela, že z teba konečne vylezie niečo múdre.“ podpichla som ju.

 Mala pravdu. Viem, že ma otec aj Jason milujú a Jeydon je v našej rodine skoro ako doma. Možno to nepôjde hneď, no keď im to poviem, časom to rozhodne pochopia.

41. Maybe One Day

 Ahojte :) "Menšiu" inšpiráciu na kúsok tejto časti som čerpala s filmu, myslím že Prom. Videla som z neho len malý asi päťminútový kúsok, no aj ten sa mi páčil :D Snáď sa vám bude časť páčiť :)

*Charlotte*

Nasledujúce dva týždne si boli až príliš podobné. Škola, učenie, občasné hádky s Jasonom, nezmyselné konverzácie s Abigail, krásne rodinné večeri, ale hlavne nenápadné pohľady mňa a Jeydona či neustále skrývanie sa pred ostatnými. Večné schovávanie ma privádzalo do šialenstva, no môj strach z reakcie ostatným, hlavne Jasona, bol silnejší. Vždy keď som Jeydona videla na chodbe mala som chuť hodiť sa mu okolo krku no radšej som sa zhlboka nadýchla a otočila iným smerom. Je to tak lepšie, pravidelne som ukľudňovala samú seba, Do konca školského roka zostávajú necelé dva mesiace a to je jediné na čo by sa mal Jeydon sústrediť. 

"Takže s vami môžem počítať?" Abigail sa vedľa mňa nútene smiala na skupinku asi piatich chlapcov. Zamračila som sa na ňu, no len tak aby si toho nevšimla a snažila sa vymyslieť rozumný dôvod prečo by s nimi mala flirtovať, no na nič som neprišla.

"To bolo ľahšie ako som si myslela." Pohodlne sa oprela o svoju skrinku a precízne pilníkovala nechty.

"Aj s tebou môžem počítať však?" Nemala som tušenie o čom hovorí no ako vždy som radšej iba rýchlo prikývla a ďalej sa nestarala.

"Musíš si niekoho nájsť."

"P-prosím?" zakoktala som. Bol potrebný dlhý nechápavý pohľad, kým som si vyslúžila vysvetlenie.

Nahlas vzdychla, prevrátila očami, pilník odhodila do skrinky, ktorú následne prudko zavrela. "Celé tri týždne chodíš ako duch. Cez väčšinu prestávok niekam zmizneš a všetko čo ti hovorím musím najmenej dvakrát zopakovať. Toto je jasný prípad osamelosti." 

Učebnice som si pevne pritisla k hrudi. Bez slov sa otočila a pomaly prechádzala chodbou. "Nie som osamelá," potichu som si zamrmlala. 

"Neber to zle," dobehla ma. "Napríklad taký Matt by bol fajn," strojene sa usmiala.

Zazrela som na ňu znechuteným pohľadom. Abby našpúlila pery a zamyslela sa, "Máš pravdu. Ten jeho piskľavý hlások ma vytáča...Tak ale Sam..." Neprestajne menovala mená, podľa nej mojich budúcich, vhodných, potenciálnych partnerov. Ja som len po celú dobu bezmyšlienkovito všetky návrhy zamietala.

"Dobre, ver mi si krásna a milá, no nikto nemôže byť tak vyberavý." Keď sa jej z úst vydralo konečne niečo iné ako chlapčenské mená, znovu som začala vnímať.

"Nie som vyberavá, len proste nikto z nich nie je...," Jeydon, Jeydon, hlava mi mohla vybuchnúť,"...môj typ."

"Samozrejme," zagúľala očami. "Tak tam chceš ísť potom sama?"

"Kam?" rozhodila som rukami.

"Ty si naozaj mimo," prebodla ma pohľadom. Rukou mi zodvihla hlavu a otočila ju smerom hore. Nad hlavou mi viseli povystrihované srdiečka, malé korunky či iné podobné drobnosti. Celá chodba včetne skoro všetkých skriniek, bola polepená plagátmi kandidátov na kráľa a kráľovnú plesu. Z väčšiny plagátov sa na mňa až príliš umelo usmievala Abigail, vedľa ktorej stál očividne znudený Chris. 

"Rátam s tvojim hlasom," drgla do mňa. 

"Jasne," odvrkla som a ďalej sa otáčala okolo vlastnej osi. Nemôžem uveriť, že som to dokázala prehliadnuť.

"Hej, ty," buchla do okuliarnatého dievčaťa prechádzajúceho okolo nás so sklonenou hlavou. "Hlasuj za mňa a Chrisa ako kráľovský pár plesu." Ani sa nesnažila byť milá či sa aspoň usmiať, povedala to skorej ako príkaz. Dievča si nervózne napravilo okuliare a rýchlo súhlasne pokývalo hlavou. "Dobre a teraz už bež," potlačila ju do plného ruksaku. Rýchlo som sa na ňu stihla ešte ospravedlňujúco usmiať a všimnúť si červené oči plné sĺz.

"Nezabilo by ťa kebyže si milšia."
"Ani s tým nezačínaj Nath. Ak chcem vyhrať musím sa postarať o dosť hlasov a to len s úsmevom nedokážem."

Bola som pripravená pohádať sa s ňou o tom, že kráľovná plesu by mala byť predovšetkým milá no zvonenie ma zastavilo.

...

Celú hodinu som premýšľala o plese. Vždy som naň chodila sama, lepšie povedané s Abigail, ktorá tento rok však samozrejme pôjde s Chrisom.  

Prečo ma Jeydon nepozval? Dobre, nikto nevie, že spolu chodí, no mal sa ma opýtať a ja by som mu vysvetlila, že spolu ísť nemôžme. On by bol síce smutný, no aspoň by som vedela, že ani jeho už nebaví schovávať sa.

Len čo zazvonilo vybehla som z triedy ako bláznivá. Prilepila som sa ku svojej skrinke a dobrých päť minút neprestajne hľadala imaginárnu knihu. Občas som si nahlas vzdychla,  aby som skutočne vyzerala zdrvene, že ju neviem nájsť.  Aj napriek neustálemu pohľadu do skrinky som nemohla prehliadnuť  Jeydona stáť len kúsok odo mňa. Rozprával sa s riaditeľom Waynom, no viac pozornosti venoval mne. Naschvál som sa na neho ani len nepozrela. Vedela som, že je to kruté byť na neho nahnevaná za takú malichernosť, no svoju povahu už len ťažko zmením.

“Jason musel zostať v triede.“ Jeydon stál nenápadne o tri skrinky ďalej a pri rozprávaní ledva hýbal  ústami. Presne som vedela čo by teraz malo nasledovať. Schovali by sme sa v nejakej malej opustenej miestnosti, či podobne, a celú prestávku si užívali spoločnosť jeden druhého. No ja som mu dala radšej jasne najavo, že som nahnevaná.

Vzdala som hľadanie neexistujúcej knihy a tresla dvierkami skrinky. Odvrátila som sa od neho a dlhými krokmi  postupovala na koniec chodby.

“Pomalšie,“ dobehol ma, no stále kráčal najmenej dva kroky za mnou. Všetky tieto drobnosti ma v tú chvíľu nesmierne zožierali.

“Čo sa deje?“ potichu sa opýtal.  Ani na ďalšie podobné otázky som mu neodpovedala. Ďalších niekoľko metrov som počúvala jeho kroky priamo za mnou. Odrazu ma vtiahol do dverí. Rýchlo zavrel a ocitli sme sa v tmavom sklade športových pomôcok. Potiahol za šnúrku a sklad pomaly naplnilo tlmené svetlo.

“Čo sa stalo?“ pozeral na mňa starostlivým pohľadom.

Skrčila som nos a úprimne sa zasmiala. Jediný pohľad do jeho očí mi stačil na to aby ma všetok hnev, či skôr úzkosť opustila.

“Neodsudzuj ma,“ prevrátila som očami. “Ples sa stal.“ Oprela som sa o skriňu za mnou. Pod váhou môjho tela sa mierne zakolísala.

“Abigail mi ho dnes pripomenula a ja som si hneď predstavila nás dvoch spolu. Toto je tvoj posledný ročník, a ja viem, že sa musíš sústrediť na učenie no dúfala som, že ma pozveš,“ hovorila som pomerne rýchlo, no na každé slovo som kládla špecifický dôraz. Potom nastalo ticho. Ticho, ktoré som dúfala, že Jeydon premení na pozvanie, no dúfala som márne. Celú večnosť som musela znášať nepríjemné a skľučujúce ticho.

“Ja by som naozaj...,“ Konečne, vduchu som si vydýchla. “...rád by som tam išiel s tebou , no...“

Pocítila som pálenie v očiach, a len čo som žmurkla z oka sa mi vyšmykla slza. Pevne som zovrela pery aby som potlačila vzlyk.

“Dúfam, že to chápeš.“

“Čo mám chápať? Jeydon mňa už nebaví toto schovávanie,“ rýchlo som krútila hlavou. “Viem, že to ja som navrhla aby sme to pred Jasonom tajili, no trvá to už mesiac.“
“Vo vhodný čas mu to poviem, sľubujem,“ pristúpil ku mne a nežne ma chytil za ruky. Okamžite som si ich vyprostila a pritlačila k hrudi. “Nebaví ma to schovávanie a všetko okolo toho a nemyslím si, že zvládnem ešte čakať kedy ty uznáš za vhodné priznať, že spolu chodíme,“ nasadila som kamenný výraz a vošla na preplnenú chodbu.

...

“Zabudni na to Abby. Kašlem na ples,“ oznámila som jej no vôbec som nespomalila.

“Kto to je?“ kričala aby prehlušila hluk na chodbe. Ostala som stáť. Nebola som príliš prekvapená, tým, že presne vie kvôli čomu sa teraz takto správam. Pootočila som hlavu a povedala, “Nikto.“

“Fajn, odkáž tomu nikto aby si ma radšej obchádzal veľkým oblúkom, inak...“ jej vražedný tón hlasu sa rozliehal po celej chodbe. Pár najbližších ľudí sa zastavilo a s vypúlenými očami  na ňu zdesene pozerali. “Máte problém?“ Všetci sa radšej vrátili k svojej pôvodnej činnosti. “A nezabudnite hlasovať za mňa a Chrisa,“ falošne sa usmiala. Pribehla som ku nej, rýchlo ju pobozkala na líce a stratila sa za rohom.

...

Bol večer. Doma som bola sama. Rodičia na dnešný večer naplánovali nezdravú večeru a neskôr kino, no vďaka mojim dokonalým hereckým schopnostiam (!), falošnej bolesti hlavy som mohla ostať doma. Vlasy v nepodarenom drdole, veľké, vyťahané tričko, čierne legíny, huňaté papučky nad kotníky a v ruke extra veľké balenie gumových medvedíkov. V mojich očiach dokonalý, pochmúrny večer. Na mobile mi svietilo dvadsať neprijatých hovorov.  Jeydon a Abigail sa v telefonovaní perfektne striedali.

Pohodlne som sa usadila vo veľkom kresle, v dokonalej vzdialenosti od televízora a po pamäti prepínala programy. Gumové medvedíky som si nešikovne hádzala do úst a neskôr tajne zjedla aj tie, ktoré som musela zodvihnúť s koberca.

Odrazu celý dom zalialo hlasné zvonenie. Zvonček zazvonil iba raz no mne otravná melódia naďalej znela v mysli. Pribehla som ku dverám a najskôr len cez malú štrbinu pozrela von. Pred dverami nikto nestál. Dvere som pomaly otvorila dokorán, chytila sa zárubni a poobzerala sa zo strany na stranu. Až keď som vchádzala dnu a chystala sa zavrieť, všimla som si obálku pri svojich nohách. Moje meno na nej žiarilo napísané hrubou fixkou. Zohla som sa a ústupčivo ju otvorila. Ples? pery mi okamžite skrivil náznak úsmevu. Prines mi odpoveď, dočítala som. Zrak som odlepila od listu a nechápavo sa zahľadela pred seba. Asi meter a pol odo mňa ležali dva kamene. Na pravo, malý kamienok s nápisom Áno, na opačnej strane obrovský balvan, ktorý by som v živote nedokázala nezodvihnúť s nápisom Nie. Očami som behala od jedného k druhému. Na tvári sa mi objavoval stále väčší a väčší úsmev. V zapätí sa spoza auta, zaparkovaného pred mojim domom, vynoril Jeydon. V jednej ruke držal menší zväzok levandulí. Spravil pár krokov smerom ku mne no v polke chodníka zastavil. Dlhú dobu sme sa na seba nemo pozerali. Ani jeden z nás sa nepohol.

Prekrížila som ruky a ako prvá prerušila ticho,“A čo Jason?“

Kusol si do pery, zrak zabodol na chodník a spravil pár posledných krokov ku mne. Čím bližšie bol tým intenzívnejšie som cítila pôvabnú vôňu levandúľ.  “Chcem aby každý vedel, že práve ja mám to šťastie byť s tebou...“ naklonil sa ku mne, “...kľudne nech aj Jason,“ zašepkal mi priamo do ucha a mňa obliali zimomriavky.

V oku sa mi zaleskla slza. Zobrala som si zväzok do rúk a pevne stisla stopky. Ustúpila som dozadu, zodvihla malý kamienok so slovom Áno a hodila ho po Jeydonovi. Predklonil sa, pevne ho chytil do oboch rúk a stisol v dlani. Naspäť do domu som sa priam vznášala. Sladko som sa usmiala a zavrela za sebou dvere. Oprela som sa o stenu za mnou a zhlboka si privoňala k vôni levandúľ.

35.KORS

Ahojte všetcííí! V prvom rade sa vám chcem ospravedlniť za to, že nepridávame často. Ja osobne si musím zarábať, aby som sa dostala do Anglicka, plus musím prečítať hosttitela do nedele.. čo je podľa mňa nemôžné, ale buďiš. Dohodli sme sa so Charlottou, že budeme pridávať každý deň niečo.Všimla som si, že upadá číslo sledovanosti.. Viem, že je to aj moja vina a preto budem písať ďalej. Baví ma to a som rada, že to čístajú aspoň niektorý ľudia.. Som enjoy :)
 Chloe

Došla som domov okolo desiatej večer. Zhodila som si zo seba veci a pripravila si vaňu plnú peny s ošviežujúcim papájovým mydlom. Na seba som si dala župan. Pustila som si platňu známej skupiny BLUE. Staré, ale stále dobré. K vane som si doniesla telefón. S volným drdlom som sa postavila k dverám. Pena už pokrývala celý povrch vane a ja som spokojene vdychovala vôňu papáje. Prvá správa bola od Kate, že sa chce stretnúť. S úsmevom som naťukala SMS-ku nech je zajtra o jedenástej pri starbucksu. Stlačila som na ďalšiu hlasovú schránku. Zbadala som bolestne známe číslo. Pichlo ma pri srdci, keď som počula jeho hlas. Opretá o stenu som sa zošmykla na zem.

„ Cassie, po stý raz sa pýtam, prečo mi nedvíhaš?“ mal naliehavý hlas, a bolo počuť, že ho to bolí.

„Pretože mi na tebe záleží, je to tak ťažké pochopiť?“ rozrušene som šepkala sediac na zemi. Opretá o stenu a nohy skrčené. V ruke pokazený mobil, spôsobený silným stláčaním tlačítka na zrušenie hovoru. Unavená z problémov som krútila hlavou a položila sa do vane. Nejako ma to dostalo natoľko, až som tam zaspala. Zobudil ma až Josh. Cítila som, že ma obíma jeho svalnatými rukami. Nesie ma do postele. Jemne som mu potiahla tričko a usalašila sa v jeho náručí. Vdychovala som jeho silné pyžma, ale mňa to upokojovalo. Bola to známa vôňa z detstva. Ach, detstvo.....

***

S Tobym som strávila ďalšie dni. Bola s ním sranda, no necítila som žiadne motýľe. Možno raz... Možno sa to naučím. Prešli spomínané štyri dni. Od Liama som mala zaplnenú schránku. Dvadsaťtri SMS-iek a päť neprijatých hovorov. Som rada, že sa obmedzil. Ešte pred dvoma dňami som mala  najmenej dvadsať neprijatých hovorov. Asi mu doplo, že nezdvihnem. Samezrejme som všetko mazala. Nechcem počuť jeho hlas. Zistila som, že ak nevidíte človeka, ktorého milujete, čiastočne bolesť zmizne. No nanešťastie iba dočasne... Bojím sa okamihu, keď ho niekde nechtiac zbadám. Vyplávajú všetky pocity na povrch? Vráti sa to? Rozplačem sa? Dnes idem znova von s Tobym, no pozajtra odchádza na týždeň k babke do malého mestečka v Amerike. Teraz ležím na bruchu na posteli a nohami prudko kopem vo  vzduchu. V ruke držím časopis v ktorom netrpezlivo listujem.  Zastavila som myšlienky, ktoré ma obmývali. Po vzhliadnutí na display som mobil hodila ďaleko na zem. Silno sa odrazil odo dverí a dopadol na zem. S prižmúrenými očami som sa snažila donútiť mobil hádzať sa o stenu, kým sa nerozdrvý na prach. Cassie, to vie iba Sheldon! Si ty Sheldon? Nie! I keď by si mohla byť, vzhľadom na.... Počkať! Čo?. Polemizovanie ma dlho neudržalo. Na hradila ju nenávisť, v okamihu ako som znova zbadala objekt záujmu. Nenávisť v mojich očiach bola priam hmatatelná.  Je 16:32 a môj mobil ešte nepípal. Sakra, prečo ma to tak štve?! Veď som to tak chcela, či nie...?  Zavinila som si to... Možno si už stihol nájsť dievča, ktorú lúbi a s ktorou môže  byť. Nie ako so mnou. Zatriasla som hlavou a postavila sa pred skriňu. Vyberaj niečo pekné Cassie, pekné! Po dlhom premýšlaní a prehliadaní som zvískla. „Bingo!“

***

Pretvárka. Myslím si, že práve toto slovo vyjadrovalo moju situáciu spred troch dní. Teraz som uvolnenejšia a hlavné je, že sa aj nenútene smejem. Znova som to ja. Ja, no s nevyčíslitelnou dierou v srdci. Keď sme sa lúčili úprimne som sa zasmiala. Trochu ma to desilo. Prečo? Odpoveď je jednoduchá. Neviem! Nemala by som byť rada, že som pri ňom sama sebou? Do teraz by som ho označila ako BFF, no teraz, keď sa na mňa pozerá pohľadom, akoby chcel vidieť všetky kúty môjho ja. Akoby mu nevadilo, že bude cítiť tu príšernú bolesť, čo cítim ja. Akoby sa chcel o ňu podeliť, aby som netrpela. Teraz, keď sa na mňa usmieva, pri čom sa mu vytvárajú maličké jamky na líčkach.....neviem, neviem. Sme v menšom lese neďaleko môjho domu.

„Toby, prepáč, ale..“ zašepkala som sekundu po tom, ako mi chytil ruku do jeho dlane a preplietol si prsty. Nebadatelne som krútila hlavou. Nežne mi zodvihol bradu a venoval mi ďalší úsmev. A teraz čo, Cassie? Jedna strana mojej hlavy mi dokolečka hovorila: Pobozkaj ho! Liam je minulosť a Toby je super možnosť začať znova. Záleží ti na ňom. Naučíš sa ho milovať. Druhý hlas mi vravel: Tu si bola s Liamom, keď ste spolu strávili noc.. Ten pocit prichádza iba raz za život. Opováž sa o niečo pokúsiť...Bola som zmetená.

„Toľko myšlienok“ zachripela som nahlas, nechtiac. Toby sa jemne pritlačil na moje telo. Naše línie netvorili žiadnu medzeru. Zaklipkala som očami a s vygumovaným mozgom som sa priblížila k jeho perám, ktoré ma provokovali už dosť dlhú dobu. Obímul ma! On ma iba obímul! Mal šancu, vedel, že som zranitelná a že by som mu to dovolila.

„Vieš o tom, že 99% mužskej populácie  by sa ma pokúsila pobozkať?“ opýtala som sa ho s hlavou položenou na jeho krku.

„Potom to vyzerá, že som to zvyšné percento. Nechcem riskovať, že by si to potom lutovala. Pokiaľ mi nepovieš, aby som ťa pobozkal, neurobím to. Hoci to je sakra ťažké“ Odtiahla som sa od neho a prilblo sa iba pozerala do jeho očí. Popri bojovaní s mojimi hlasivkami som si kusla do pery. Chytili sme sa za ruky a šli k môjmu domu. Na schodoch pred naším domom som niečo zbadala. Nie niečo, ale niekoho....Uvidela som Nate-a. S vyvalenými očami som sa pozrela na Tobyho.

„Máte zadný vchod?“ spýtal sa. Počkať! On o niečom vie?! Nechcelo sa mi to riešiť. Iba som prikývla. Nate by určite hovoril o Liamovi a to odmietam počúvať. Dorazili sme k dverám a ja som mu podala požičanú bundu. Všade tma. Jediný zdroj svetla bola pouličná lampa, ktorá svietila neprirodzenou žltou farbou. Jediné čo osvetlovala bol kôš, ktorý bol pripevnený o ňu.

„Tak dobrú noc Cassie. Vidíme sa zajtra“ postavila som sa na špičky a jemne priložila pery na jeho studené líce. V sekunde nabralo na teplote. Toby sa zachmúril a pozrel na mňa s nechápavým výrazom. Vypúlil oči a chytil sa za miesto, kde som mu dala pusu.  S pobaveným výrazom som povedala.

„Zajtra!“ žmurkla som a už ma nebolo.

***

Ako som prechádzala cez obývačku, zbadala som Dereka s Joshom ako pozerajú cez závesy na Nate-a a čakajú kedy sa tam objavým.

„Ehm“ v jednej nanomicrosekunde sedeli na gauči a v rukách držali noviny.

„Ten Phelps zas vyhral“

„Hrozné!“ nezaujato odpovedal Josh. Musím ich pochváliť za dobrý herecký výkon. Veľa ľúdí to nevie... že?

„Idem do izby, dobrú“ podišla som k nim a každému som dala pusu. Som oteckom neskutočne vďačná, že neriešia nič ohladom mňa a Liama a Nate-a. To s Nateom ma mrzí. Je to môj najlepší kamarát. Keď odíde Toby pôjdem za ním... Takto som to nechcela. Podľa môjho plánu mal byť Nate na mojej strane a Liam mal už dávno mať nejakú slávku modelku.  Viem, že to musí vyzerať divne, že jedeň deň milujem Liama, na druhý plačem a na štvrtý som s Tobym vonku. Raz im to možno vysvetlím...

40. Maybe One Day

 Ahojte :) Tak máme tu ďalšiu časť :D Snáď sa vám bude páčiť a sľubujem, že sa pokúsim pridávať nové časti častejšie :) A tak odveci... videli ste film Nedoktnuteľní? Odporúčam, už veľmi dlho som sa takto úžasne na filme nenasmiala ;)
*Charlotte*

Celou ulicou sa rozlieval nepretržitý zvuk klaksóna. "Pohni si!" hystericky kričal Jason.

"Bežím." Bezstarostne som zavrela dvere. Jason stiahol okienko a párkrát ešte zatrúbil. "Pomalšie to nejde?"

Nenápadne som sa usmiala, tak aby si to Jason nevšimol. Nohy som začala klásť tesne pred seba, občas som zastavila aby som si zaviazala už aj tak zaviazané šnúrky, alebo sa bezdôvodne poprehrabovala v taške. Jasne som počula ako sa Jason za volantom mrví a škrípe zubami."Ou, asi som si niečo zabudla v izbe."

"Stačí," vyletel z auta, pribehol ku mne a z ľahkosťou si ma prehodil cez plece. Hodil ma na miesto spolujazdca a sám rýchlo nastúpil. Bleskovo si cez seba upevnil bezpečnostný pás. Volantom začal prudko krútiť smerom doprava. Len čo vycúval z príjazdovej cesty, nohu nespustil z plynového pedálu.

"Spomaľ!" Srdce sa mi rozbúchalo, nechty som zarývala do sedadla.

"Ani náhodou. Zdržovala si, tak si teraz uži jazdu smrti." Samovražedné iskričky v jeho očiach mi poriadne zvyšovali tep.

"Nie si normálny."

"Prestaň, radšej mi podaj tú esej," hlavou naznačil smer na zadné sedadlo.

"Nič ti nepodám. Sústreď sa na cestu," prikázala som mu.

"Fajn." Jednou rukou začal hmatať po zadných sedadlách. V sekunde som mu ju stisla pevne za zápästie, "Ruky na volant!" Otočila som sa, odhodila na zem pár učebníc a zobrala esej.

"Prvú hodinu musím..."

"Chápem. Musíš to odprezentovať a ako ťa poznám, radšej si niekomu zaplatiť aby ju spravil za teba, a teraz po mne chceš aby som ti ju prečítala a..."

"Máš pravdu," skočil mi do reči.

"Ja viem," mykla som plecom.

"Prosím." Konečne trochu spomalil a smutne zaklipkal očami. Nahlas som vzdychla. Nalistovala som prvú stranu a začala, "Ehm...ehm...," prešla som pár riadkov, občas preskočila nejaký odstavec, no po čase začal môj hlas naberať, kvôli upchanému nosu, veľmi komické zafarbenie. "Kde sú tie kapesníky?" Veci v taške som neľútostne prehadzovala zo strany na stranu.

"Chrípka?"

"Nie vieš, tvoja esej ma iba tak veľmi dojala."

Zvyšok cesty som strávila smrkaním, kašlaním a nezrozumiteľným mrmlaním.

"Ďakujem za pomoc," ironicky poznamenal Jason. Zaparkoval na parkovisku pred školou a s kyslým úsmevom zodvihol obočie. "Takto chceš ísť do školy?"

"Obyčajná chrípka. Na to sa neumiera," prevrátila som očami. Bolo mi síce zle a najradšej by som sa schovala do postele so šálkou malinového čaju (♥), no potrebujem vedieť ako dnes Jeydon dopadne.

"Myslel som, či tam chceš ísť takto," ukázal na moju tvár. S tašky som vybrala zrkadielko a precízne prezerala každý detail svojej tváre. "Veď vyzerám úplne rovnako ako inokedy."

"Ja viem."

Zovrela som pery, pomaly odložila zrkadielko do malej kapsičky a pomaly ju zapla. Tvár som natočila ku slnku. Aj bez pohľadu na Jasona som vedela, že sa radostne uškŕňa.

"Si idiot," zrak som upriamila do jeho očí. "Si idiot, ktorý za dvadsať minút prezentuje...," skôr ako som stihla dopovedať, Jason vyletel z auta a esej si tlačil k hrudi.

"Som úžasná," uspokojivo som zodvihla kútiky úst.

...

"Z dovolením. Prepáčte. Uhni!" horko-ťažko som sa predierala ku svojej skrinke, ktorú blokovalo stádo dievčat. "Óóó," zborovo niekoho obdivovali.

"Prišla si ma poľutovať?" Nathan sa opieral o moju skrinku, na tvári mal okrem výrazného monoklu aj slizký, no stále smutný úsmev. Svoj zúbožený výraz podtrhol mierne rozstrapatenými vlasmi a pohľadom malého, strateného šteniatka.

V ruke som pevne zovrela kľúče, "Rada by som sa dostala ku svojej skrinke," povedala som s tichou zúrivosťou v hlase.

"Aj ja by som rád," chytil jedno z obdivujúcich dievčat za zadok a pobozkal ju. Počas bozku otvoril oči a pozrel sa mi priamo do očí.

Mala som chuť otočiť sa a odísť, no tým by som nechala Nathana vyhrať. Vykročila som ku skrinke a prudko ju otvorila. S kamennou tvárou som vybrala učebnice a zabuchla som dvierka. Ten rachot bolo počuť na celej chodbe. Otočila som sa na Nathana, ktorého nepríjemný pohľad ma sledoval každú sekundu. Snažila som sa rýchlo vymyslieť dobrú uštipačnú poznámku, no hlavu som mala úplne prázdnu. Tašku som si prehodila cez rameno a pevne zovierala popruh. Jediné na čo som myslela bolo držať hlavu pekne vysoko.

"Aspoň mi popraj šťastie." Jeho veta ma zastavila, ale neotočila som sa. Keď si bol istý, že ho počúvam, pokračoval. "O desiatej mám menšie stretnutie s riaditeľom a tým tvojim kamarátom." V okamihu sa mi do očí nahrnuli slzy, preto som rýchlo pokračovala v ceste.

Vkĺzla som do triedy a sadla si do lavice v rohu.

Celú hodinu som pozerala von oknom a okolie vôbec nevnímala. Dokonca ani zvonenie na koniec hodiny som nepočula.

"Nathalie?" Späť na zem ma priviedol až hlas profesorky Donowanovej. "Potrebuješ s niečím pomôcť?"

Odsunula som sa od lavice tak prudko až som stoličku zhodila na zem. Zhlboka som sa nadýchla, zasunula stoličku namiesto, ospravedlňujúco som sa usmiala na profesorku a vybehla s triedy.

Na ďalšiu hodinu som stihla pribehnúť až po profesorke Heistingsovej, ktorá ma ako zvyčajne obdarovala vražedným pohľadom. Sadla som si na obvyklé miesto a sústredene sledovala hodiny. Za desať minút bude v riaditeľne Jeydon a ja proste potrebujem hneď vedieť ako dopadne!

Zamrvila som sa na mieste, jednou rukou som si podoprela hlavu a započúvala sa do monológu profesorky. "Celá populárna kultúra je vulgárna a priam urážlivá." Jej rozhorčovanie mi okrem zvyčajného pobavenie, vnuklo skvelý nápad.

"Nechcem aby to vyznelo zle, no...," pod lavicou som si stisla kolená aby som si dodala odvahu,"...každý vo vašom veku je s dnešnou hudbou, alebo aj celou kultúrou nespokojný a nevie ju pochopiť." Nasilu som sa usmiala no žalúdok som mala úplne scvrknutý.  Nikdy som sa takto so žiadnym profesorom nerozprávala a už rozhodne nie s psychopatickou Heistingsovou. Ak ju ale niečim urazím, pošle ma do riaditeľne, tam kde bude za päť minút Jeydon. 

"Prepáčte slečna Parkstonová, asi som vás nepochopila správne."

"To ma vôbec neprekvapuje. Vo vašom veku sa znižuje počet aj výkonnosť mozgových buniek."

Na čele jej začala navierať žila. "Prepáčte?" v hlase bolo znieť zjavné zaskočenie.

"Odpúšťa sa." usmiala som sa najnevinnejšie ako som len vedela. Všetci okolo mňa mohli vybuchnúť od potláčania smiechu, rovnako ako profesorka Heistingsová , ktorá od potlačeného hnevu celá ofialovela. Okej Nathalie, Teraz to už iba správne zakončiť.

"Máte, dúfam nejakých príbuzných, ktorí sa o vás starajú. Nerada by som vás budúci rok videla v domove dôchodcov."

"A dosť!" Oboma rukami tresla do stolu. Okolo mňa sa rozlieval hlasný smiech mojich spolužiakov.

"Ticho!" Očami prešla po celej triede, no vzápätí pohľadom prebodla mňa. "Slečna Parkstonová, myslím, že vás pán Wayne s radosťou uvidí."

Otvorila som ústa, aby som vyzerala aspoň trochu prekvapene. Navonok som sa snažila pôsobiť naštvane, no presne tohto som chcela docieliť.

Do riaditeľne som doslova bežala. Papierik od profesorky som hodila sekretárke, pani McColeovej a ďalej sa náhlila ku dverám.

"Riaditeľ, pán Wayne je momentálne zaneprázdnený. Prosím sadnite si a počkajte," strojene sa usmiala. Sekretárka, pani McColeová, žena v stredných rokoch, s mliečnou pleťou, vlasmi vždy v dokonalom drdole preplietanom pramienkami šedín, hovorí na verejnú strednú školu až príliš uhladene. 

Sadla som si do veľkého kresla, rovná ako pravítko. "Viete s kým sa teraz riaditeľ Wayne rozpráva?"

"V kancelárií je práve s dvoma chlapcami. S jedným prišli aj rodičia," rýchlo odpovedala, urovnala pár papierov do úhľadnej kôpky a spojila ich spinkou.

"Viete koho rodičia?"

"Myslím, že táto informácia spadá pod osobné údaje."

Prekrútila som očami a ďalej sa radšej nepýtala. Čas som si krátila nervóznym hojdaním, ktoré privádzalo pani McColeovú do šialenstva, ale ja som neprestala pokým sa konečne neotvorili dvere. Po nekonečných desiatich minútach z dverí vyšiel Nathan, hneď po ňom Jeydon a nakoniec úspešne pôsobiaci pár. Pán Wayne ostal stáť medzi dverami zatiaľ čo rozoberal pár posledných vecí s určite Nathanovými rodičmi. Jeydon s Nathanom si medzi sebou vymieňali pohľady plné nenáviste.  Nakoniec si všetci nútene potriasli rukami.

"Tak ďakujem za váš čas," rozlúčil sa.

"Pane," zastavila ho sekretárka, skôr ako stihol zavrieť dvere. "Máte tu slečnu...," pozrela sa do papiera,"...Parkstonovú."

Až vtedy si všetci všimli, že stojím v rohu miestnosti.

"Nathalie?" Riaditeľ spoločne s Jeydonom a Nathanom vyzerali viac ako prekvapene. Opatrne som zodvihla oči na Jeydona, no len natoľko aby si to nikto nevšimol.

"Ty máš problém?" zasmial sa Nathan. "To sa mi páči."

"Ty poď s nami." otec ho buchol do ramena a odstrkal až ku schodom.

"Poď so mnou," pán Wayne otvoril dvere do svojej kancelárie, jednou rukou ma jemne chytil za chrbát. Jeydon na mňa po celú dobu nechápavo hľadel.

Dvere sa za mnou zavreli. Pár minút som počúvala zdesenie a prekvapenie riaditeľa ako ani vo sne nečakal, že ma tu uvidí a v zápätí som ja ľutovala všetko čo som profesorke Heistingsovej povedala a keď som po stí krát sľúbila, že sa to nebude opakovať, dovolil mi odísť. 

Riaditeľňa sa nachádzala na prízemí, blízko telocvične. Celá chodba bola vlhká, čo mi spôsobilo bolesť hlavy. "Super," zamrmlala som si potichu. Zbytočne som si znepriatelila najprísnejšiu profesorku a nemala som ani šancu porozprávať sa s Jeydonom.

Do konca hodiny zostávala najviac sedem minút, no ja som nemala v úmysle vrátiť sa naspäť na hodinu. Nohami som šúchala po dlážke, akoby som ani nezdvíhala nohy. Zabočila som do dievčenských šatní, postavila sa pred úmyvadlo a ľadovou vodou si opláchla tvár. Zodvihla som hlavu a pozrela do zrkadla. "Čo si tam robila?" v odraze zrkadla som uvidela Jeydona, stáť presne za mnou. Jeho náhle zjavenie ma poriadne vyľakalo. "Toto sú dievčenské šatne," Jeydon iba prevrátil očami a prešiel bližšie ku mne. Pohladil ma po líci a nežne pobozkal. "Čo si robila v riaditeľne?"

Na chvíľu som sa zamyslela, "Nič," usmiala som sa. "Nepýtaj sa prosím."

"Počul som čo si povedala profesorke Heistingsovej."

"Ako to vieš?" Zaskočilo ma, že vie, čo som pred necelou pol hodinou povedala profesorke.

"Dostal som esemesku. Nechcem ťa v takomto správaní podporovať," pousmial sa, "Ale si geniálna."

"Som mŕtva," pokrútila som hlavou. "Tak ako si dopadol?"

Jeydon sa krásne usmial a tuho ma zovrel v náručí. "Naozaj dobre. Nathanovi rodičia už mali dosť...," zastavil sa,"...celého Nathana, takže si všetko zlízne on a mne dal pán Wayne poslednú šancu. Takže teraz už iba zmaturovať a...,"

Dvere za nami sa otvorili a smerom k nám smerovali niekoho hlasné kroky. Schmatla som Jeydona za tričko a rýchlo ho vtiahla do jednej z kabínok za nami. Keď som za sebou zavrela dvere, kroky na chvíľu stíchli.

"Pššt," dlaňou som mu prikryla ústa.

Pootvorila som dvere a snažila sa zazrieť dievča no bola mimo môjho zorného pola.

Už aj tak v tesnom priestore kabínky, zaberala menšia stolička skoro polku miesta a spoločne s Jeydonom sme boli od seba vzdialený len zopár milimetrov. Snažili sme sa byť ticho a hlavne sa nesmiať, no dievča nám to svojim falošným a hlasným spevom vôbec neuľahčovalo. Keď sme konečne započuli prúd tečúcej vody, začali sme znovu pravidelne dýchať. Spustila som plecia a cez malú medzierku medzi dverami skontrolovala okolie. "Dobre, najskôr vyjdi ty a za pár minút pôjdem von ja," potichu som mu vysvetľovala plán.

"Mne sa, ale nikam ísť nechce," pritiahol si ma tesne ku sebe.

"Toto nesmieme," zašepkala som, no keďže som mu rukami prechádzala po hrudi, slová stratili všetok význam. Po pár bozkoch sa mi podarilo odtiahnuť sa, "Musím ísť."

"Nie."

"Musím," kusla som si do pery. "A idem ako prvá," ruku som položila na dvere, "Prosím nezabudni prísť načas na hodinu a skús aj počúvať," usmiala som sa, "Posledná šanca." Rýchlo som ho ešte pobozkala.

Vybehla som po chodoch a nenápadne prešla ku skrinke.

"Toto si jej naozaj povedala?" pribehla ku mne Abby s iskričkami nádeje, ligotajúcimi sa jej v očiach. "Prosím, prosím, povedz, že si jej to naozaj povedala. Prosím."

"Čo presne myslíš," nadvihla som obočie a zasmiala sa.

"Ááá, nemôžem uveriť, že som to nevidela," smutne odula spodnú peru.

"Hmmm," pokrútila som hlavou. Abigail ma ešte ďalej obdivovala a smiala, no jej slová v mojej hlave úplne strácali logiku. Polovica môjho mozgu sa snažila vnímať, čo Abby hovorí, ale tá druhá blúdila niekde ďaleko, niekde ďaleko s Jeydonom.

Ch&Ch

Takže ako prvé, prepáčte, že som ani ja ani Chloe dlho nič nepridali :( Chloe sa tento týždeň chystá ku svojej babičke, tam sa pokúsi niečo napísať a budúci pondelok by tu už mala byť nová časť KORS, aj ja som už premýšľala o ďalšej časti, takže ju tiež pridám niekedy okolo pondelka :)

Just one hug - 4

Taká trochu o ničom :D Ešte sa to len začne rozbiehať . Je 0:44a ja sa ukladám na spánok . Chcem ísť do kina ale nič nejde ! Fiuh . Škoda. Je tu niekto z Prešova ? Alebo hocikto kto chce follownite si ma na twitteri @LucyOnlyYours . Odfollownem vás a budem rada ak popíšeme :D Teraz tá sľúbená časť .

Keď som zdvihla hlavu , zazrela som tie najkrajšie oči na svete .
,,Daniel ?“ zaklipkala som očami , či sa mi to len nevidí .
,,Rád ťa konečne spoznávam Luce ,“usmial sa na mňa neodolateľným úsmevom , z ktorého sa mi podlamovali kolená . Hnedé oči s nebezpečnými iskričkami prižmúril aby si ma mohol lepšie prezrieť . Prehodil si svoje hnedé vlasy s hravou ofinou .

viac v celom článku :)