36. Maybe One Day

Ahojte! :) Dnes pridám ešte jednu časť nech je to kompletné. Dúfam, že si niekto nájde aj cez prázdniny ešte čas na prečítanie našich príbehov. :) 
*Charlotte*

"Tak kam pôjdeme?"
"Ja neviem." zamrmlala si Abi a znovu si upravila už aj tak dokonalý vrkoč. "do nejakého...," zvraštila čelo. "Nie je to jedno?" rozhodila rukami. Narastajúca vráska na čele začínala vyzerať čím ďalej neprirodzenejšie. "Čo by si chcela robiť v Illinois?" Omylom som načala nepríjemnú tému. Abigail a Illinois, tieto dve veci k sebe nikdy nepasovali a nikdy ani nebudú. Abigail, vždy dokonalo upravená vôbec nezapadá medzi ošumelé domy, ktoré sú v Illinoas rozšírené ako mor.
"Máš pravdu. Je to jedno," povedala som dúfajúc, že ju upokojím, "s tebou sa budem baviť všade." Prišla som ku nej a silno ju objala. Objatie mi opätovala no mierne stuhnuto. "Chceš mi vybrať oblečenie?" Atmosféra v izbe sa okamžite zlepšila. Abigail rozvalila dvere mojej skrine a v druhej sekunde už v ruke držala šaty. Podozrivé krátke vyberanie šiat ma znepokojilo.
"Tieto," niečo šialené sa jej zableslo v oku no aj napriek tomu znela vážne. Metala mi s nimi pred tvárou kým som si ich nezobrala. Pretáčala som ich v ruke a snažila si zachovať kamennú tvár. "Tieto?" nevydržala som to a mykanie kútikmi bolo príliš očividné.


...


Stála som pred zrkadlom ako paralyzovaná. "Nie som si istá Abi," pery sa mi pomaly odlepili. Začala som sa pretáčať a prezerať si vlastný odraz. Okrem nedôvery v tvári som obzerala čo všetko tie šaty odhaľujú. V mysli som si začala vytvárať zoznam dôvodov prečo by som sa mala v tejto sekunde prezliecť. 
Nemajú ramienka, čiže dokonale zdôrazňujú moje široké ramená.
"Kde sú?" Abigailnin podráždený hlas a hlasné búchanie skriniek ma vytrhlo s myšlienok. 
"Nepreraz stenu," povedala som viac-menej pre seba. Abi pokračovala v starostlivom prehrabávaní sa každým šuplíkom. 
Kľudne by ma hneď prijali do plaveckého teamu, pokračovala som v kritike.
"Nemáš široké ramená!" zahundrala na mňa Abi. V odraze som uvidela ako na mňa zazerá.  "Jasne," zareagovala som bezmyšlienkovito. "Počkaj!" prudko som sa otočila. "Ako si vedela na čo myslím?" strach v mojich očiach bol viac než zrejmý. Čarodejnica! Je to čarodejnica, podporovala som svoju paranoju.
"Vidím," ukázala na mňa, prevrátila očami a znovu sa vrátila ku hľadaniu. Uprela som na seba pohľad. Celú dobu som si pevne stískala ramená. Okej, možno nie je čarodejnica.
"Čo to?" Umlčal ma letiaci budík, ktorý minul moju hlavu iba o necelý nanomilimeter. Namiesto prehrabávania teraz všetko hádzala okolo seba. "So normálna?" Cestou ku nej som sa úspešne vyhýbala všetkému letiacemu. "Čo hľadáš?" Chytila som ju pevne za ramená aby som jej znemožnila pohnúť sa.
"Tie blbé náušnice," vyprskla. Nadvihla som obočie a pre istotu som ponad jej plece nazrela na obsah šuplíka. "Samozrejme. Každý by hľadal náušnice v šuplíku so spinkami a lepiacou páskou," chcela som aby to znelo vážne. Nepodarilo sa, skorej mi to znelo akoby som potláčala smiech.
"Tak prepáč," osočila sa na mňa."Zabudla som, že máš všetko organizované a nedokážeš sa," treskla si po ústach aby sa umlčala. "Prepáč," snažila sa ovládnuť svoj hlas. "Tak som to vôbec nemyslela."
Viem, že si tým myslela, že sa neviem baviť, ale nepotrebujem to od teba počuť, vynadala som jej. Ako vždy iba v mysli, navonok som držala kamennú tvár. Počkala som kým skončí svoje tisíce prepáč a povedala, "Ideme už?" opýtala som sa s úsmevom na tvári. 


...


Len čo sme vyšli von Chris nacúval na príjazdovú cestu. Skôr ako stihol vypnúť motor, nastúpili sme dnu. 
"Tak fajn," pousmial sa. Na jeho tvári bola vidieť radosť. Nemusieť na nás čakať na jeho tvári vykúzlilo úsmev. Celú cestu sa autom rozlieval Abigailin smiech a komické snahy o vtip. "Ale bol to stôl." Dokončila ďalší vtip s novou dávkou hlasného smiechu. V spätnom zrkadielku sa stretol môj pohľad s Chrisovým. Ani jeden z nás sa nehrnul do falošného smiechu, ktorý by Abigail možno konečne umlčal. On mal však zámienku prečo sa nesmeje. Musí predsa dávať pozor na cestu no ja... "Stôl," zašklebila som sa. "Môžem si tento vtip požičať?" Najľahšia možná cesta. Odpoveďou mi bol jej úprimný úsmev ako keď malé dievča uvidí vo výklade hračkárstva najnovší model Barbie domčeku s výrivkou. "Ehm," narovnala som sa a snažila sa nájsť pohodlnú polohu. 
"Počuli ste ten vtip o ceduli pri ceste," s úst jej vyprskol smiech. "Umriete z toho," ubezpečovala nás. To ti verím, vypúlila som oči. 
"Kam ideme?" Prvý zúfali pokus o zmenu témy, ktorý však aspoň utíšil Abi. Zrak uprela dopredu a prekrížila  si ruky. "V Ciao Baby má byť nejaká akcia. Miestny DJ či niečo také," v jej hlase bolo počuť jedine odpor.
"To už neplatí," zapojil sa Chris. Svojou nevinnou poznámkou uvoľnil lavínu menom Abigail. "Hovor!" prikázala mu. Chris však držal jazyk za zubami a ticho si užíval prevahu, ktorú teraz nad Abigail mal. 
"Chris!" Po chvíli vyhrážania sa a po ďalšej prosenia sa ku nemu nahla a niečo mu pošepkala. V Chrisových očiach začali skákať iskričky vzrušenia. "Na party ku...," hrnulo sa z neho.
"Trevor?" opýtali sme sa s Abigail naraz. No narozdiel od jej nadšenia v hlase, v mojom bolo sklamanie. Party u Trevora. Trevor je jeden z Jasonových najlepších kamarátov. Na koľko percent tam bude aj Jason? Tak na milión?, sarkasticky som sa zamyslela.
"Ou." Vystúpila som z auta. Moje šaty sa začali okamžite pohybovať. "Skoro by som zabudla." Vrch šiat sa mi posúval dole a spodok zase vysúval snáď až na chrbát. Každý môj krok bol nasledovaný neustálym upravovaním ich na miesto.
"Party," hrnulo sa s každej strany. Party už bola v plnom prúde. Pár ľudí ležalo na zemi a pri lepšom pohľade na ostatných ste mohli vidieť, že za chvíľu tiež skončia na zemi. Malými krokmi som sa presúvala dopredu. Aj napriek svojmu odhodlaniu baviť sa som teraz chcela nájsť nejaký tichý kút. Mám ťa, v hlave som ticho zajásala. Rovno predomnou bol dokonalý plac presne pre mňa. Hej, ty ja ťa vidím. To miesto je moje, varovala som dievča prechádzajúce okolo. 
"Bezpečie," oprela som sa o stenu. 
"Och môj Bože. To je Nathalie." Pár krokov odomňa na mňa pozerala skupinka dievčat. "Toto bude zaujímavé," dodalo druhé dievča. Ich pohľad prilepený na mňa bol nesmierne nepríjemný preto som sa bez slov presunula okolo nich preč. Nadvihla som hlavu aby som vyzerala aspoň trochu sebavedomo. Čo by malo byť na moje prítomnosti také zaujímavé? Na svoju otázku som dostala rýchlu a jednoznačnú odpoveď. Nathan. Niekoľko metrov odomňa sa na gauči bozkával s nejakým dievčaťom. Už ani Kimberly ti nestačí? Stála som pred nimi ako stĺp. V srdci som znovu pocítila zradu. Pri pohľade na Nathana a to ryšavovlasé dievča prilepené na ňom, snáď sekundovým lepidlom, mi prišlo zle. Aj keď som tam stála ako obarená hlavou mi vírili najrôznejšie myšlienky. Oči som upierala na nich a aj kvôli tomu mi dlho trvalo kým som si všimla ako všetci okolo mňa stíchli, navzájom sa šťuchajú, zrak upierajú na mňa a netrpezlivo čakajú čo sa bude diať. 
Musím vás sklamať. Nič sa nebude diať. Teraz sa jednoducho otočím a odídem.
Môj dokonalý plán však narušil Nathan. Pozrel sa na mňa a kusol si do pery. "Nechceš sa pridať Nathalie?" opýtal sa to príliš vážne a slizko. Krv mi začala stúpať do hlavy. Chcete scénu? Tu ju máte. Svižne som vykročila . Čo spraviť? Bleskovo som preskúmala svoje možnosti. Rozbiť mi tvár stoličkou? Pridusiť ho vankúšom? Napchať mu vlasy dej baby do úst? Moja predstavivosť stihla v tej sekunde vytvoriť pár streštených nápadov. Schmatla som pohár plný piva a vrazila ho Nathanovi do tváre. Pohár som starostlivo položila na jeho hlavu. Klasika. "Ako som ťa mohla niekedy pobozkať?" povedala som nanajvýš znechutene. "A ty," otočila som sa na to dievča stále prilepené na Nathana, "dúfam, že si iba príliš opitá na to aby si si uvedomovala s kým tu teraz si." Prudko som sa otočila a bez pohľadu na ostatných som sa snažila zmiznúť čo najďalej. 
"So mnou sa takto nebude nikto rozprávať," zakričal na mňa zjavne zahanbený Nathan. "Stále ma chceš," pritlačil si ma ku sebe a chytil ma za zadok. Šaty sa mi stihli znovu vyhrnúť. "Pusti ma." Buchla som ho do hrude no nie dosť silno. Prilepil svoje pery na moje, no ja som tie svoje našťastie držala napnuté. 
"Pusti ju!" Jeydon ho odomňa odrhol a skôr ako sa Nathan stihol spamätať, Jeydon mu uštedril silnú päsťovku.
"Hej," zakričala som no za chvíľu ma už Jason a Trevor preniesli ku dverám. Všetci okolo Jeydona a Jasona vytvorili kruh, preto som na nich vôbec nevidela. Jedine som počula zvuky pästí a buchot.
"Stoj tu!" prikázal mi Jason. Predieral sa čo najrýchlejšie naspäť do kruhu, ktorým centrom bol Jeydon.
Na mieste som nevydržala ani sekundu. Vydala som sa za nimi. "Čo sa to deje," pribehol ku mne Chris. "Kto tam je?" 
"Jeydon," vyhrnul sa zo mňa zúfalí vzlyk. Jeydon, opakovala som pokým som sa lakťami neprebojovala cez dav.
"Prestaňte," zapišťala som no bez odozvi. "Prestaňte," zopakovala som hlasnejšie. Konečne ku nim priskočili Trevor a Jason. Chytili ich pevne za ruky až pokým sa trochu neukľudnili.
"Debil," prskal nezmyselne Nathan. "Takto s ňou hovoriť nebudeš!" reagoval až príliš mierne Jeydon. 
Jason odtiahol Jeydona na záhradu a Trevor s Chrisom našťastie Nathana vyhodili von. 
"Hej," zakričala Abigail. "Ak nechcete aby som každého z vás vlastnoručne "odprevadila" domov prestaňte tak zízať a starajte sa o seba." S vlastných skúseností ju všetci v okamihu počúvli. "Zlatko poď so mnou," objala ma okolo ramien. Zaviedla ma na druhé poschodie. Ticho na chodbe ma upokojovalo. "Abi."
"Pšššt," pritlačila mi ukazovák na ústa. 

Prázdniny u tety , ktorá nepozná wifi .

Toto bude horor . 2 týždne u mojej "tety" na dedine . Ľudia , zachráňte ma ! :DD O wifi tam môžem snívať . Signál je tam málokedy . Ja nikam nejdem . Sa zavriem do skrine a nevyleziem . Uff.. .Balím veci . Mamča mi zakázala so sebou vziať notebook aj mobil . Že si mám užiť prázdniny na dedine . No nie , lebo ja som nikdy v živote nebývala na dedine . Celé 14 roky som bývala na dedine . V máji sme sa presťahovali . Fiuuu . Jediná šťastná útecha ---> žije tam jeden fakt krásny chalan . Sused . Juhíuuu.. :DDDD Aspoň niečo . Nie nezabúdam na môjho super kamoša .

Teraz k LoF . Žiadne komenty ? Takto ja sa nehrám :D Minimálne 5 komentáre a pridám ďalšiu časť ! Veď píšem to pre vás , tak by som rada počula (čítala) nejakú odozvu !:D Tak šup šup prečítať ôsmu časť - Tu - a pokúste sa napísať koment :D Pridávam obrázok z mojej dielne . Zostrihané video , nápad mňa a môjho kamoša . Yeah :DD Nehľadajte v tom žiadne urážky ani nič prosím :) A možno po tých dvoch týždňoch pridám obrovské prekvapenie :D No neviem kde budem na ňom pracovať :) :D 

Moje nové triko - I am the one . Veľké mi je ale zbožňujem ho ♥

Tu sú moje päť vajíčka ! :D

Vidíme sa o dva týždne :)

Lucy :)

32.KORS

Baby, chcela som sa opýtať, čo by sa stalo ak by som pridala jednodielovku.. Ale po anglicky... Prosím odpíšte mi v komentoch, či  sa mám namáhať, alebo nie * Chloe I hope you gonna enjoy this chapter.. :* PS: Z tejto poviedky už bude asi iba 5/6 častí..  Už máme pomaly rozrobenú so Charlotte novú poviedku. Budeme ju písať spolu..

Toto si k tomu pustute :)

Z prvotného šoku som sa pomaly dostávala. Liam sa to snažil nejako odlahčiť.

„No idem so skupinou na turné, ale povedal som im, že s nimi budem najviac mesiac. Viac by som nezvládol,  nechcem byť bez teba.....“ cez dlaň som si potiahla tričko a prešla ním po líci. Zabrzdila som jednu slzu, no nasledovali ju ďalšie a ďalšie. Tie som nezadržala, no Liam sa o to pokúšal. Sadol si za mňa a potiahol si ma na jeho hruď. Hral sa mi s rukami a hovoril mi upokojujúce slová.

„Kedy vyrážaš?“ jediné na čo som sa zmohla. Dokolečka som si opakovala: Teraz buď silná! Nemôžem mu znechuchiť jeho jedinú príležitosť spievať! No čosi vo mne ho chcelo len pre seba a nevadilo mi, že si nesplní sen. Môže byť niekto takto sobecká? Podla mňa iba človek, ktorý ukrýva lásku pre niekoho.... Nie! Nech si to užije. Niečo takéto prichádza raz za život..

 „O dva dni“ povedal s hlbokým pocitom bolesti a trápenia. Jemne som mu pohladila dlaň. Prekrížila som si s ním prsty.

„Tak si to uži a dones mi nejaký darček“ pokúsila som sa o úsmev, no vzniklo z toho iba nepodarený smutný výraz. Odvrátila som zrak, no on stále pozeral na mňa.

„Ja budem chodiť s Nateom po oslavách.. aspoň neaká brigáda“ Prinútila som sa mu pozreť do očí. Kričali na mňa jeho hnedé oči. Odlesk slz spôsobovali pestrejšiu hnedú. Dal mi pusu na nos.

„Vieš o tom, že si úžasná?“ zdvihla som ruku v päsť a po jednom prste som ich zdvíhala.

„A múdra, krásna, talentovaná,....“

„Jedinečná“ pošepky mi skočil do reči Liam. Zohol mi posledný prst. Snažila som sa odlahčiť situáciu a myslím, že to vyšlo. Potichu sme sa zasmiali.

„Od koho to je?“ chytil medailon medzi prsty a pozoroval ho.

„Mám začať žiarliť?“ Aj keď som ho nevidela, cítila som, že sa usmial. Jeho dych mi spôsoboval zimomriavky. Zasnene som začala vysvetlovať:

„Je od mamy....“

„Mamy? Takže vieš kto to je?“ Slabučka takmer nebadateľne som pokrútila hlavou.

„Nie, ale na moje osemnáste narodeniny mi poslala dopis. Vraj mám niekde vo svete nevlastného brata, veril by si tomu?“ Z ľahka hystericky som sa opýtala, no moja blaženosť vyhrala. Na tvári sa mi pohrával úsmev. Pery sa mi zvlnili do jemného oblúku. Môj úsmev bol asi nákazlivý, pretože som cítila Liamov úsmev. Bol úprimný. Jeho zvedavosť ho nakoniec naplnila nedočkavosťou.

„Povedz mi niečo o nej“

„Vraj bola veľká perfekcionistka. Bola krásna a lúbila môjho otca. Bola silná a múdra. S Derekom mala pekný vzťah a sadli si. A v Joshovi vraj vzbudzovala strach...“ zasmiala som sa. Liam sa pridal.

„Nesmiaš sa mu diviť. Raz sa ma zľakol, keď som ti doniesol plyšového macka. Bol ružový a na bruchu mal dúchu“

„Ty si mi niekedy doniesol plyšáka?“

„Áno, ale na ceste do tvojej izby ho Josh v rýchlosti strachu zobral a hodil do drťičky, ktorú mal po ruke......“

„Už nemusíš pokračovať.. Poznám ho, asi viem, čo sa stalo... Aspoň sa ti lúbilo v súdnej sieni?“

„Yeah, It was kind of creepy“

„I believe you. Keď som domov priniesla kamarátku, so strachom v očiach bežala von z bytu. Bolo to v siedmej triede. Od vtedy sa mi neozvala....“ Liamov smiech nevedel utíchnuť.

„Don’t laugh!“ Jemne som ho pošteklila. Zvrtol sa a so zákerným úšklabkom na mňa vyskočil. Pričapil ma jeho telom a šteklil. Zmietala som sa pod jeho ťarchou. Cítila som sa ako mravec, ktorý sa snaží doniesť do jeho hniezda tažký kúsok jablka. S krikom som sa ho snažila zo seba zhodil. Nevie ako, ale nejako som si dala chodidlo na jeho hruď a odsunula som ho. Rozutekala som sa kade lahšie. Chcela som čo najjemnejšie zatvoriť dvere a výjsť na záchradu, no ja som si radšej vybrala inú variantu. S krikom som trieskala dverami a dupotom som vletela na záhradu. Popritom všetkom som rozhadzovala rukami na všetky strany.

„Čo sa deje Cassie?“ vykukol z izby Derek. S láskyplnými očami som ho prosila nech zdrží Liama. On mu iba podal kýbel plný vody....

„Vážne?“ okríkla som ho. Asi bol pripravený... Rozbehla som sa za altánok. Dýchala som hlasnejšie ako človek so zapchatým nosom. Vyčerpane som sa chytila najbližšieho vyčnievajúceho dreva, ktorý bol súčasťou altánku. Zohla som sa v páse a plytko dýchala. Nádych nosom, výdych ústami.. opakovala som si v hlave. Pozrela som sa s nadhladom na situáciu. Som v riti! Je to jasné.. Aj keby ma Liam neoblial, stavím sa, že sa Derek o to s úsmevom na perách postará. Chce to plán! Mysli, mysli! Otočila som sa okolo svojej osi, nikde nikoho. Prešlapujúc na špičkách som sa približovala do zadnej záhrady. Urobila som tak, lebo sa mi to zdalo lepšie ako výjsť na strechu a poobzerať sa. To bol plán A, no plán B bol bezpečnejší a uskutočnejší než plán A. Keď som si uvedomila, že som nebezpečne blízko bazéna so strachom v očiach som sa rozbehla. Rozbehla som sa...... no rovno do Liamovho náručia. Šikovná Cassie! Kričala som na seba. Chytil ma na bokoch a tlačil ma k bazénu. Rýchlo som si zaryla prsty na nohách do trávy. Zabral trochu viac. Tuhšie som sa zapriahla. Teraz musel vynaložiť veľa úsilia na potlačenie ma. Lenže on si ma s pokojným svedomím nadvihol a ťahal ma nad zemou. A teraz čo hrdinka?! S hrdosťou som sa vo vzduchu dala do hrdinovského postoja. Nohu do vzduchu. Jednu ruku v bok a druhú zdvihnutú k nebesiam. Keď som cítila rýchly vietor pod sebou a nič podo mnou, rýchlo som si chytila nos a s rozčapatými nohami spadla do vody. Alebo voda spadla na mňa? Kým som sa nenadýchla nič som nevnímala. Vyplavila som sa na hladinu ešte stále v Liamovom náručí. Ešte hodnú chvíľui po nás sa vynárali bubliny kyslíka. Celý mokrý si pohodil vlasmi do strany. Niekoľko vlasov mi dali preventývnu facku cez líce. Vykrútila som sa z jeho náručia a plávala k okraji. Na pol ceste som sa zvrtla a pozrela na Liama. Pokojne stál na tom mieste, kde som ho nehala.. Všimol si môj úsmev. Bolo to niečo medzi vysmiatim a nechápavosťou. Prekráčal ku mne a prehodil mi vlasy na chrbát. Jeho ruka zavadila o môj krk. Nechal ju tam a krásne sa mi zapozeral do očí. Silno som ho obímula a perami som sa obtierala o jeho ucho.

„Don’t leave me, pleas....“

„I love you.. Nothing I‘ll do can change that.. Doesn’t matter where I’ll be... I will still think about YOU. Only you“

„Okey, so go, but call me. Every 5 minutes!“ dala som do hlasu značnú naliehavosť. Vážne prikývol, no hneď na to sa uchechtol. Ukázal pár zúbkov. Bol neodolatelný.

„Myslím, že to nebude možné, ale spravím čo budem môcť...“

***

O dva dni neskôr:

Všetci sme sa rozlúčili s Liamom. Ja najdlhšie, ale musíte ma pochopiť....Po zatvorení dverí na taxíku sa všetci pobrali do bytu, len ja som tam ostala stáť, pokiaľ taxík nezašiel za roh. Kývala som za ním a poslala vzdušný bozk. Slnečné lúče boli silnejšie ako doteraz. Na oblohe jediného mráčka, no moja nálada vyzerala, akoby bola najtuhšia búrka. V mojom srdci pršalo s krupmi.  Spustila som sa na zem. Moje nohy stále stály na zemi, len som si pritlačila stehná na lýtka. Ruky som si pritlačila k tvári a hodnú chvíľu som premýšlala, čo teraz?

***

O ďalší týždeň neskôr:

S Nateom sme sa akurát vracali, keď sa na nás hrnulo celé stádo. Dobre nebudem preháňať, no Derek s Joshom sa počítajú za stádo. Za nimi sa vo vetre viala útla postava. Jej úprimný smiech bol taký krásny, až som chápala, prečo ju Nate miluje. S Nateom sme začali kričan na plné hrdlo.
:Jednorožci sú späť!" Nate mal na sebe jednorožeckú šiltovku. Zo šiltu trčal roh. Ja som mala na sebe tričko veľkosti xxxxxl. Na ňom bol jednorožec, ako inak? Kate sa hneď vrhla na Natea. Boli sme na tri dni v Doncaste a oni sa už išli bez nás zblázniť... Nate ju chytil okolo pása a popri bozku ju roztočil dokolečka.

„Nate, ......dosť“ smiala sa popri nefalšovanom smiechu. Kým sa oni venovali sebe, ja som sa priivítala s rodičmi. Nate ju spustil na zem a ruka v ruke sa vydali k taxíku. Nepríjemne ma striaslo. Nenávidím taxíky. Pripomnajú mi deň, keď Liam odišiel. Školu sme pozastavili na týždeň. Zajtra sa jej už nevyhnem... Jediné na čo sa teším, je to, že nebudem doma priklincovaná na posteli. Asi pôjdem do kina... Nudím sa! S myšlienkami na dnešný deň som si vzala kufor a vykročila k môjmu autu. Derek mi ho doniesol. Docela mám z neho strach, odkedy som sa ho pokúsila zabiť... Nastúpila som do auta a kufor som hodila dozadu. Derek s Joshom išli vlastným autom. Jemne som chytila volant. Po filme Herbie, nikdy neviete, kedy sa vám môže auto pomstiť.

„Ešte raz, prepáč za tú vodu...“ Zapla som rádia na svoju oblúbenú stanicu a s odporom som sa pozerala ako odchádza ten sprostý taxík za najbližšiu ulicu. Hneď po tom ako zahol sa mi nálada zlepšila. Akoby som nikdy nevidela ten taxík. Na perách sa mi usadil úsmev a nehodlal sa len tak vypariť. Popri ceste som si pospevovala pesničku od Hot chelle rae- tonight tonight.

***

Ráno ma zobudiť môj úhlavný nepriateľ, budík! Už som zabudla aké to je zobudiť sa na upištaný a neprjemný zvuk. S oťapeným výrazom som si pretrela dlaňou oči. Utrela si sliny padajúce z úst a postavila sa na rovné nohy. V tej chvíľi by sa každý usmial nad ironiou, no nemala som na to síl.  Môj rovný postoj zahrňal nohy do X a s jemnou triškou. Spravila som zo seba človeka a zišla som dole na raňajky. Mala som na sebe dlhú sukňu. Mala podsukňu tesne nad kolená a na nej bolo viac menej priesvitná, čierna vrsta spadnutá až ku kotníkom. Sukňa sa ťahala spod prs až na zem. Pod sukňu som si zapravila obyčajné tielko. Na nohy som si dala korálikové gladiátorky. Vlasy som si jemne zavlnila kulmou. Nehala som si ich volne pustené. Dneska dosť fúka a ja milujem, keď mi vejú vlasy. Medailon som si prevesila cez hlavu a hrdo som si ho zapla. V tom mi zapípal notebook. Telefonát zo skypu. Rýchlo som ho zapla. Bol pohodený na posteli. Ja som stála pred posteľou a zúfalo hladala voňavku vo všetkých šuflíkoch.

„To si nemusela... Kôli mne sa nemusíš pekne obliekať“ ironicky sa usmial.

„Čo tam tak uprene hladáš?“

„ Všetko najlepšíéééééé! Chýbal si mi“ hodila som sa o posteľ pred kameru. Ignorujúc predošlu otázku som sa ho opýtala ako mu je.

„Super. Toto je celkom nový svet a fanúšikovia. It’s crazy. Toto raz musíš zažiť. A ďakujem. Chalani mi vymysleli nejakú párty, ale ja chcem byť na svoju oslavu s tebou. Len tak sedieť a pozerať filmy s Pocahontas“ s úsmevom som sa postavila a zhrabala zo skrinky kokosový krém.

„To je ten krém, po ktorom tak pekne voníš?“ zbadal veľký obrázok kokosu na obale a zväčšili sa mu zreničky.

„Ja som vedel, že je to kokos! Nate sa somnou hádal, že to je nejaká mandla, či čo..“ Pootočila som viečkom a nabrala si na prsty. Položila som si jednu nohu na postel a odhrnula sukňu. Jemne som si natierala nohu, no nemohla som si nevšimnúť Liamov výraz.

„Čo sa tak pozeráš?“ so smiechom som si vymenila nohy.

„To ti poviem, keď budeme spolu. Máš šťastie, že sa vidíme len cez kameru..“ nasadila som svoj ťažko vytvorený zvodný úsmev a odhrnula som si o hodný kus pokožky viac.

„Ale no tááák! Prestaň, lebo začnem pozerať najbližšie lety do Londýna!“ Zatvorila som viečko a hodila ho do skrinky. Hodila som sa o posteľ.
"Aha čo mám" s úšklabkom som si nasadila jednorožeckú šiltovku. Môj jednorožecký roh sa hrdo týčil vo vzuchu.
"Hmm, Aj ja chcem takú. Chodili by sme spolu tak po parku. Predstav si tie závistivé pohlady." Vyplazila som mu jazyk. zasmial sa. Bolo to také krásne počuť jeho smiech.. Takmer nebadateľne som sa usmiala.

„Lúbim ťa... ale budem musieť ísť. Dnes mám školu“

„Dobre, len som ťa chcem zastihnúť pre školou. Prosím ťa mohla by si po škole skočiť  do môjho bytu? Mám tam poštu ktorá je prísne tajná ( prešiel si prstami po perách, akoby tam mal zips). Mohla by si ju vziať k tebe?“

„Budem super profesionálna!“ moja vážna tvár ho odradila.

„Aspoň nič nerozbi“ otvorila som ústa do hlbokého O.

„Za toto, ti zmizne celá zbierka pokémon kartičiek“

„Nié, prosím. Hlavne neber tie zlaté a strieborné. To sú jedinečné edície“

„Zoberem a dám ich tvojmu bratovi. On s nimi naloží brutálne ako ho poznám“ Liamov zhrozený výraz mi pridal na dobre nálade.

„Dobre, tak si uži narodeniny. Keď sem prídeš, mám pre teba darček. Papa“ poslal mi pusu a ja som mu ju vrátila. Zaklapla som notebook a až nepríjemne som si uvedomovala, že mi už teraz chýba.

***

35.Maybe One Day

Tak po únavnom dni prenášania nábytka z jednej izby do druhej som konečne dostala od rodičov voľno a môžem napísať ďalšiu časť :) Kedže sa mi dnes absolútne nechcelo prenášať ťažké stolíky alebo podobné veci, rodičom som stále omielala že "detská práca je zakázaná" až pokým ma nenechali odpočinúť si spoločne s miskou plnou malín *mňam* :) :D Fungovalo to!!! ;) Enjoy it.
*Charlotte*

"Zdvihni to! Zdvihni to!...," dookola som prikazovala Abigail do ustavičného a neznesiteľného zvonenia. Zdvihni to alebo..., pokračovala som vyhrážkami v mysli. Nejakým spôsobom ich Abi asi zachytila a v telefóne sa objavil jej hlas. "Povedz, že umieraš keď ma budíš uprostred noci," nahlas zazívala. "ak žiješ pôjdem po tebe až kým sa ti nepomstím," povedala nakoniec a ja som skoro až sem počula ako si masíruje boľavú hlavu. Aj mňa ráno bolela no to bolo snáď to najpríjemnejšie čo sa dnes udialo.
"Po prvé je päť poobede. Po druhé aj ja ťa milujem a po tretie rozišla som sa s Nathanom," na moje prekvapenie som jej všetko oznámila ako obyčajnú predpoveď počasia.
"Čo?" hlasný buchot mi naznačil, že spadla z postele. "Miláčik, hneď som u teba," povedala ustráchane.
"Ale ja som v pohode," snažila som sa jej rýchlo oznámiť no veta už prechádzala iba tichom telefóna.
Pomaly som zasunula mobil do zadného vrecka a zašila sa do izby. Cestou mi mysľou prechádzali rôzne myšlienky. Ja som práve zažila svoj prvý rozchod. Hmm nebolo to tak hrozné ako vo filmoch, uškrnula som sa. Len čo som sa konečne pohodlne usadila v kresle Abi vtrhla do izby. Dvere do mojej izby zažili už jej takýchto legendárnych vpádov viac než dosť preto pri zatváraní bolestivo vŕzgali.
"Miláčik," pribehla ku mne a hodila sa k mojim nohám. Pevne ma objala okolo nôh zatiaľ čo svoju hlavu sklonila na moje kolená. Dýchala nepravidelne a nápadne hlasno fňukala.
"To bude dobré," prechádzala som jej po vlasoch a snažila sa utíšiť príval sĺz, ktoré som ucítila na nohách.
"Ty utešuješ mňa?" posmrkávala a uprela na mňa začervenané a opuchnuté oči. Červené oči krásne kontrastovali s jej sýto zelenými dúhovkami. Aj uplakaná vyzerá krásne, zložila som jej nehlasný kompliment.
"Pravdupovediac sa cítim lepšie ako predtým," mykla som plecami. "Je lepšie vedieť ako na tom si než sa celý deň zaoberať pochybnosťami," povedala som jej aj napriek tomu, že tomu možno úplne nepochopí.
Abi vstala na rovné nohy a opatrne si pretrela čierne fľaky pod očami.
"Naozaj si v pohode?" pre istotu sa znovu opýtala no hlas mala omnoho kľudnejší ako pred pár sekundami.
Zamyslela som sa, šúchala som si bradu aby moja odpoveď nabrala na dôveryhodnosti. "Áno," úprimne som sa usmiala.
"Ah, to som rada," narovnala sa a po uplakanej Abigail akoby sa zľahla zem. Teraz predomnou zase stála tá normálna Abigail, ktorá pravdepodobne premýšľa o tom čo by si mala zajtra obliecť a či sa prezlečie iba dvakrát za deň alebo aj viac krát. 
"Ako vidím ani teba ten rozchod veľmi nezobral," zúžila som pery a posmešne zvraštila čelo. "Naháňa mi hrôzu aká si dobrí herečka. Chvíľu som si naozaj myslela, že tie slzy sú úprimné," krútila som hlavou.
"Myslím, že teraz už môžem povedať pravdu," odmlčala sa aby mi dala možnosť rozmyslieť si či od nej chcem počuť jej vždy nanajvýš úprimný názor. 
"Hovor," povedala som bez rozmýšľania.
"Celú dobu mi pripadal..ehm...nesympatický," dlho hľadala správne, menej urážlivé slovo. "A už aj včera na party bol divný a," usmiala sa na mňa, "som rada, že si to s ním skončila a nemusím sa ďalej pretvarovať, že som nadšená z vášho vzťahu," mierne previnila za priznanie svojich pocitov čakala na moju reakciu.
"Je fajn vedieť, že každý okrem mňa ma správny úsudok na ľudí," prevrátila som očami, "Nabudúce ma radšej prefackaj .skorej než spravím nejakú blbosť," zazubila som sa.
"Spoľahni sa," povedala nadšene pri pomyslení na možnosť prefackať niekoho bez ďalších následkov.
"Som tu," rovnako prudko ako Abigail aj Chris skoro vyhodil dvere z pántov. 
"Mám vreckovky, tunu čokolády, zmrzlinu, časopisy," únavne vymenovával všetky veci, ktoré ledva držal v rukách. S úľavou ich zhodil na stôl. Pri pohľade na ne mi bolo jasné, že mu Abigail prikázala všetko toto priniesť v domnienke, že večer strávime uplakané v posteli.
Pokým ku nám ešte Chris neupriamil zrak Abigail zdrhla do kúpeľne. Roztečená špirála jej prefarbila tvár na čierno a ak by ju takto Chris videl musela by ho zabiť.
"Oh nie," Chris sa oboma rukami chytil za hlavu a na hromadu vecí zdesene vypliešťal oči. "Priniesol som iba tri smutné a dva romantické filmy," v očiach sa mu objavil ešte väčší strach. "Nezabi ma," pozrel sa smerom ku mne. "Nestála tu pred chvíľou Abigail," ukázal na miesto kde pred chvíľou naozaj stála. Ruka sa mu až neprirodzene triasla. "Ja mám už halucinácie," povie potichu sám pre seba zatiaľ čo mu ruka prudko spadla naspäť k telu. Pribehla som ku nemu a pomohla mu posadiť sa. 
"To je v poriadku Chris. Halucinácie nie sú najhoršie," povedala som so strachom o jeho psychický stav. Pre chlapca muselo byť naozaj ťažké zohnať tieto veci a to už nehovorím pod akým tlakom kvôli Abigail bol.
"Ja som ju tu naozaj videl," prešiel si dlaňou po spotenom čele. 
"Samozrejme, že tu bola," ironicky som krútila hlavou. "Aj s jednorožcom a lietajúcim tučniakom," dodala som vážne no sarkasticky.
"Nathalie," zamračil sa na mňa a ja som pre vlastnú bezpečnosť už ďalej nepokračovala.
"Chris." Už dokonale upravená Abigail pristúpila ku Chrisovi a sladko sa na neho usmiala.
"Nie som narušený psychopat," úprimne si vydýchol a udrel ma do ruky. Od "bolesti" som sa hodila na posteľ. Chris si zatiaľ pritiahol Abigail ku sebe. Skôr ako však stihli zneuctiť moje kreslo zavalila som ich hromadou vankúšov a plyšákov. 
"Hej nemáš byť náhodou zúfala smútkom kvôli rozchodu?" nechápavo skonštatoval a všetko hodil naspäť na mňa.
"Tak prepáč," zakrútila som hlavou. "Som v pohode," povedala som nahlas, "ale nebudem ak ak zostanem celý deň doma."
"O to sa neboj," zasmiali sa spoločne. "Fajn, že s nami nemusí ísť Nathan," povedal Chris a v zápätí sa ospravedlňujúc opravil, "Chcem povedať, že sa s nami vôbec nebavil...akoby sme mu za to nestáli," povedal napokon a Abigail len súhlasne pritakávala. "Akoby sme boli vyvrheli," pokračovala Abigail.
"Okej," povedala som rázne. "Téma Nathan," zakrútila som hlavou, "už neexistuje."
Usmiali sa na mňa. "Čo si oblečiem," vrhla sa na moju skriňu. 
"Všimol si si, že vôbec vstala z kresla?" nechápavo som sa opýtala Chrisa s ktorým sme ešte doteraz nepochopili ako sa niekto za sekundu dokáže objavil o niekoľko metrov ďalej bez toho aby si niekto všimol, že sa čo i len pohol.
"Nie, nie, nie," zamietala všetko Abigail. "Nathalie... a ja," vybrala veci zo skrine a šialene sa na nás usmiala. "Ty zlatko sa musíš ísť prezliecť ku sebe domov," zdvihla kútiky v snahe o úsmev. "A my dve...," pozrela sa na mňa.
"Abi choď najskôr ty," poslala som ju do kúpeľne prezliecť sa. "Ja si ešte chvíľu odpočiniem."
Len čo sa Abi zavrela v kúpeľni Chris si sadol ku mne. "Niečo som ti doniesol," povedal potichu. Vstal a zo zadného vrecka začal vyťahovať kus papiera. Podal mi ho a pomaly, bez slov odkráčal ku dverám. "Myslím, že by ti to mohlo pomôcť," usmial sa a zavrel za sebou dvere.
"Papier?" zodvihla som obočie no len čo som ho otvorila na tvári sa mi vykúzlil úsmev. 
Na každého kto si to zaslúži budem milá,
nikoho nebudem ignorovať,
prestanem byť taká precitlivená,
začnem sa tešiť aj z maličkostí,
prestanem veci zveličovať,
každému sa zo srdca ospravedlním, hlavne Nathanovi,
nenechám možný vzťah Sarah a Caleba pokaziť mi deň,
naučím sa šoférovať,
musím niečim vyniknúť.
S úsmevom na tvári som si prečítala všetky body, ktoré som kedysi napísala. Až po chvíli som si všimla, že ku každému niečo Chris dopísal. 
Ty SI na každého milá :)
byť precitlivená je tvojou súčasťou! nemeň sa 
človek, ktorý sa teší z obyčajného balónika sa už z menších vecí tešiť viac nemôže,
Nathan je blbec...
ku naučím sa šoférovať výrazne napísal NA SÚDE BUDEM SVEDČIŤ V TVOJ PROSPECH, túto vetu mi povedal v deň keď som sa ešte ako pätnásť ročná učila šoférovať na opustenom parkovisku. Skoro som zabila nevinnú, pobehujúcu veveričku. Začala som šalieť a on ma touto vetou upokojil. "Ďakujem," povedala som na zavreté dvere kde pred chvíľou stál Chris. 
Už len predstava, že som kedysi riešila to, že sa mi páčil Caleb ma upokojila a taktiež ma poriadne rozosmiala. So stolíka som vyhrabala pero a hneď s ním začala šmárať po papieri. Na koniec som dopísala "Nezamiluj" sa do každého kto okolo teba prejde! a ďalej som asi tak milión krát podčiarkla slovo blbec. Pod tlakom pera sa papier pretrhol a preto som ho radšej bezpečne uložila do šuplíka. Vždy keď mi bude smutno toto ma rozhodne rozosmeje, spustila som zo seba svoj najúprimnejší a najhlasnejší smiech. Keď sa môj smiech začal meniť na len občasné zachichotanie Abi vyšla z kúpeľne. 
"Čo na to hovoríš?" otočila sa dookola a ja som mohla len znovu zhodnotiť, že vyzerá úchvatne. "Krása," povedala som. 
"A vlastne kam večer pôjdeme?" opýtala som sa plná očakávania.

34. Maybe One day

"Viem, že som sa správal hrozne, ale ani si nevieš predstaviť ako ma to mrzí," hovoril pomerne rýchlo preto som si jeho slová musela do mysle pomaly ukladať. "Budeš mi vedieť odpustiť?" chytil ma pevne za ruku a spýtal sa ma to s iskričkami nádeje v očiach.
Pozerala som sa na neho a vtedy som si uvedomila najväčší problém. Nemám ho rada tak veľmi ako som si myslela a on sa mi ospravedlňuje za veci, ktoré neboli zas tak zlé. Ja som sa proste vo vzťahu s ním urýchlila, ak by som si dala tú námahu a aspoň chvíľu ho spoznávala uvedomila by som si, že ma ku nemu tiahne iba jeho pekná tvárička.
"Ale, Nathan," chystala som sa mu povedať všetky nedávne myšlienky no on my nedal šancu.
"Nie, ale...Viem, že som to s Kimberly pokašlať no to čo cítim k tebe je...," videla som na ňom, že by ešte v rozprávaní pokračoval no moje vypleštené oči a dokorán otvorené ústa ho umlčali.
"Kimberly?" povedala som zarazene a s nechuťou a prudko vytrhla ruku z tej jeho.
Na jeho tvári sa objavili kvapôčky studeného potu. Takúto reakciu odomňa očividne nečakal.
"Nathan!" nahlas som prehltla novo vzniknutú guču v hrdle. "Kimberly?" opýtala som sa rázne.
"Ja som si myslel," zajachával sa.
"Čo si si myslel? Že ak sa medzi tebou a ňou niečo stalo a ak by som to vedela, že by som sa ti hodila okolo krku a všetko ti odpustila?" priam som na neho kričala. Nepovedal síce čo sa medzi nimi stalo no na to by sám prišiel aj úplný idiot.
"Myslel som si, že to vieš keď si sa ku mne tak správala dnes ráno," Vtedy som si uvedomila, že sa medzi nimi niečo stalo v priebehu alebo tesne po večierku. Predtým než sme spolu boli na nábreží a on sa správal akoby nič. Tak preto mal to isté oblečenie ako na večierku, zakrútila som hlavou. On u nej prespal.
"Ako si ma mohol pobozkať keď si bol predtým s ňou?" rozhodila som rukami a svojim krikom som upútala pozornosť všetkých okoloidúcich.
Uži si svojich pätnásť minút slávy, zlato, v mysli som sa kruto zasmiala. "Ak si svojho malého kamaráta nedokážeš skrotiť, Kimberly je pre teba dokonalá," sladko no neúprimne som sa na neho usmiala. "U mňa si skončil Nathan Bracken," hodila som vlasmi a pomaly od neho odchádzala. Naposledy som sa otočila a nevinne zamihala dlhými riasami  "A prepáč, že nie som štetka." 
Cestou z parku ma ostatný ľudia priam hltali pohľadmi. Jedna babička mi dokonca ukázala zovretú, zdvihnutú päsť nad hlavu naznak úcty, v hlave som si ku nej doplnila Si dobrá sestra.
Po pár odbočkách, keď som si už bola istá, že ľudia, ktorý videli moje "predstavenie" sú dosť ďaleko, som si musela sadnúť na lavičku. Smiech sa mi potichu hrnul z hrdla. Práve som sa rozišla so svojim priateľom a teraz sa tu od srdca a s úľavou smejem. "Hmm, to bola pravá láska," povedala som potichu a znovu sa vydala na cestu domov.


...


"Som domá," zakričala som na plné hrdlo.
"A nikoho to nezaujíma," povedal Jason neurvale zatiaľ čo ťukajúc do mobilu prechádzal okolo mňa.
"Prepáč a ďakujem," vrhla som sa na neho a zastavila ho v silnom objatí.
"Samozrejme," nechápavo sa zasmial a dokonca aj odložil mobil.
"S Nathanom si mal celú dobu pravdu," bohužiaľ, doplním v mysli. Jason nie je chvíľu schopný reagovať na moju vetu preto sa otočím a odskackám preč. 
"Počkaj," dobehne ma. "Chceš povedať, že si sa...," uprie na mňa zrak. 
"Áno," poviem rozhodne kedže viem, že myslí rozchod.
"Skončila si sním?" spýtal sa Jason ešte raz.
"Áno a myslím, že po mojom geniálnom výstupe v parku ho ten okamih bude ešte dlho budť zo sna," odpovedala som mu s hrdosťou v hlase. Jason ma vzniesol nad zem a krúžil so mnou ako blázon. "Si úžasná," v návale radosti ma dokonca pobozkal na líce. "A ani neplačeš," pyšne sa na mňa pozrel, "ďalší dobrý bod pre teba," svoje nadšenie vôbec neskrýval.
"Páni," skonštatovala som. "Odkedy sú starší bratia takí šťastní z rozchodu ich mladších sestier?" prekrížila som ruky s úsmevom na tvári.
"Odkedy sú mladšie sestry také šťastné z rozchodu  so svojim priateľom?" do najmenšieho detailu napodobnil moju pózu.
"Odkedy je ten priateľ totálne pako," povieme naraz. "Ak to povieme slušne," žmurkne na mňa Jason.
"Radšej mi ani nehovor dôvod rozchodu, pretože by som mu musel vybiť pár zubov a ja by som ho už radšej nikdy nevidel," naposledy ma slabo objíme a na chodbe ma nechá samú.
"Vybiť pár zubov by nestačilo," pomyslela som si nahlas keď bol Jason v dostatočnej vzdialenosti.  Nahlas som si vzdychla, "Možno jedného dňa nájdem dokonalého chlapca. No teraz si môžem užívať slobodu," poviem hlasnejšie,  zavrtím bokmi do rýchleho rytmu a žmurknem na svoj odraz v zrkadle. Akoby som si ja vedela niečo užiť, skonštatujem smutne a ruky mi porazene spadnú k telu. Inštinktívne som  vyťukala číslo Abigail v snahe naplánovať večer no keď som si uvedomila, že som sa práve rozišla so svojim chlapcom a Abigail nevie ani o mojich predošlých pochybnostiach o ňom zovrie sa mi hrdlo. Sakra zase bude posledná čo sa dozvie novinky.

33. Maybe One Day

S plným bruchom syrových cestovín som ležala na posteli. Moja tvár nemala žiaden výraz a približne pätnásť minút som sa ani len nepohla, preto moja láva ruka pod ťažobou tela začala signalizovať bolesť. Opatrne som sa pretočila na chrbát a s brniacou rukou upierala zrak na strop. 
"Zlatíčko?" zašepkala mama medzi dverami. V tichu izby som jasne počula jej ľahkú no pri tom sebavedomú chôdzu. Pokým neprišla až k posteli a nesadla si ku mojim nohám ani som ju poriadne nevnímala.
"Čo sa deje?" chytila ma jemne za ruku a brnenie v nej okamžite nahradilo teplo maminej ruky. Otočila som ku nej hlavu. Jej krásne oči ma napĺňali láskou.
"Mami," zlomil sa mi hlas no slzy našťastie neboli tak silné aby prešli  cez mihalnice. Silno som ju objala a ona mi objatie opätovala ešte silnejšie. Ak by sa ma hocikto iný opýtal čo sa deje odpovedala by som iba otrepane  Nič, no pri mojej mame je to zbytočné- Vždy si je všetkým nad mieru istá a ako jedna zmála dokáže prekuknúť môj falošný úsmev.
"Som tu vždy pre teba," zapriadla mi do ucha presne to čo som teraz tak potrebovala počuť. Stále som sa držala pevne v jej náručí. Už len jej prítomnosť a dotyk ma upokojovali.
"Musíš sa niekomu vyrozprávať," povedala potichu a svojim no pošteklila ten môj.
"Ale keď...ja ani...neviem," zakoktávala som sa a mala som na srdci toľko vecí až som nevedela kde začať.
"Chlapec?" opýtala sa ma no z hlasu bolo jasné, že tuší o čo asi ide.
"Nathan," pretrela som si tvár, akoby mi to pomohlo zbaviť sa všetkého čo ma trápi.
"Zdalo sa mi, že sa ti veľmi páči," zvraštila čelo a na tvári sa jej medzi obočím objavila jediná vráska.
"A to bol ten problém mami," moju tvár neopúšťal utrápený výraz. "Nechala som sa uniesť jeho vzhľadom," pokrútila som hlavou, "No na začiatku sa ku mne správal úžasne."
"Ľudia sa nejakú dobu dokážu pretvarovať," chytila tenký prameň vlasov a upravila ho dozadu.
"Zdá sa, že hej." prudko zatvorím oči. "Dnes ráno sa ku mne správal akoby...," znovu sa mi zlomí hlas no spolu s ním sa objavia aj slané slzy stekajúce jedna za druhou po mojom líci. Každú jednu mama starostlivo utrie.
"Čo urobil?" vráska medzi obočím sa postupne prehlbuje.
Spomenula som si na ráno. Na jeho nenásytné dotyky na kapote auta, na jeho výhovorky, ktoré moju neistotu voči nemu len prehlbovali.
Správala by som sa inak ak by ma celú dobu Jason a Jeydon nevalcovali zlými poznámkami voči Nathanovi?, zamyslela som sa Ak by som sa zachovala inak, mala by som som im poďakovať. Preklepala som prudko hlavou a vrátila sa do prítomnosti.
"Keď som s ním ráno bola, bolo to akoby tam stál niekto úplne iný a nie ten Nathan, ktorého som mala tak rada," stručne som jej vysvetlila.
"Ver mi, že som si s takýmito chlapcami užila svoje," nadvihla obočie a zasmiala sa. "Chvíľu trvá kým nájdeš niekoho dokonalého," odmlčala sa. "Občas musíš spoznať viacerých "dokonalých" kým nájdeš toho perfektného," odrazu z nej začala takéto múdrosti padať ako chladné kvapky dažďa na suchú, letnú zem.
"Ďakujem," potichu som jej poďakovala. Ďakujem, že ma aj z tej najhoršej situácie dokážeš dostať bez zbytočných sĺz, ktorými by som kvôli nejakému chlapcovi nechcela plytvať, dokončila som svoje poďakovanie potichu v mysli. 
V sekunde som sa už zase ocitla v jej náručí.
"Ale," týmto najnenávidenejším slovom pokazila krásnu chvíľu. "Dnes si sa mi zdala celkom v poriadku a šťastná," chytila ma pevne za ruku naznak, že mi dobrú náladu nechce vyčítať,"Až na pár chvíľ si mi pripadala šťastnejšia ako inokedy. Myslela som si, že si taká šťastná vďaka Nathanovi," na dlho sa odmlčala a v dôsledku toho sa moje srdce nepríjemne rozbúchalo nervozitou. "Nechcem tým naznačovať, že by si podľa mňa nemala rada Nathana tak ako si hovorila alebo, že by ti bolo správanie ľahostajné, ale...," úmyselne nedokončila myšlienku a tým donútila mňa dokončiť ju sama.
Úplná pravda, bez slov som pokrútila hlavou. Jednu chvíľu ma jeho správanie doháňa k slzám a v zápätí sa cítim normálne ako predtým. 
"Asi som sa nechala strhnúť okamihom," zasmiala som sa a pri uvedomení si, že moja veta nedávala úplný význam sa môj smiech ešte zintenzívni.
"Vidíš? Zase sa smeješ," pohladila ma po líci. "A ja poznám tvoj pravý smiech," pod nátlakom úsmevu sa jej oči zúžili do tenkej čiary cez, ktorú nemohla poriadne vidieť. "Tento smiech," pošúcha mi nos letmým pohybom ukazováka.
"Si proste geniálna! Vieš to?" usmiala som sa na mamu a v zápätí ma v izbe nechala samú.
Pohodlne som sa oprela so čelo postele. V tú chvíľu som dostala nesmiernu chuť vidieť Nathana. Pri pomyslení na neho som pociťovala neurčitý pocit. Aj napriek nesmiernej snahe som tento pocit nedokázala zaradiť medzi pozitívny alebo negatívny.
Skočila som pred zrkadlo a rýchlym myknutím skontrolovala svoj výzor. Vyzerám ako človek čiže môžem ísť. O desať minút v parku, napísala som Nathanovi. Len dúfam, že si moju esemesku prečíta monotónnym hlasom a nie tak akoby som sa na naše stretnutie nevedela dočkať. Zámerne som napísala o desať minút aj keď len cesta tam mi väčšinou zaberie najmenej pätnásť. Naviac som plánovala ísť pomaly a vychutnávať si teplý vietor. Nech si chlapec len pekne počká.
Plná života som preskákala schody do haly.
"Som doma za pol hodinu," zakričala som. Pri jednoduchom matematickom výpočte som si uvedomila, že len cesta tam a naspäť mi potrvá štyridsať minút. "Alebo neskôr," ujasním. "Mám mobil keby niečo," ako posledné za mnou už počuť iba tresnutie dverí.
Tak ako som plánovala cestou som sa nikam neponáhľala. Ako blázon som sledovala voľné vtáky krúžiac nadomnou a zastaviť pred cestou a skontrolovať či sa na mňa nerúti nejaké auto, "môj potencionálny vrah", mi vtedy nič nehovorilo.
Pri poslednej odbočke k parku som uvidela Nathana. Asi som ho nechala naozaj dlho čakať a už sa mi vydal naproti. Pri pohľade na neho som našťastie nestratila dobrú náladu a ani svižný krok. Priam som sa k nemu rútila. V okamihu keď ma uvidel otvoril pre mňa svoju náruč . Vtedy som už jemne stuhla. A čo teraz Nathalie?, zúfalo som sa opýtala samej seba.
Bez toho aby som si to uvedomila som zastavila. Nathan ku mne prišiel a zovrel ma v náručí. "Som tak rád, že si odpísala," svoju radosť naozaj neskrýval. No keď ucítil čo skôr neucítil moje ruky okolo neho v náruživom objatí zneistel. "Niečo sa deje?" vypleštil na mňa oči a nahlas prehltol. "Zlatko?" povedal neisto a z môjho pohľadu až neúprimne.
V tej chvíli som stuhla ešte viac, až sa mi zastavil dych. Chcem sa s ním rozísť? Prečo som vlastne teraz tu? 
"Chcem sa porozprávať," vyhŕklo zo mňa, našťastie, nakoniec. Sadli sme si pod najbližší strom. Pozrela som sa na neho a na moje zdesenie som nič necítila, akoby medzi nami nikdy nič nebolo. Naozaj sa s ním chcem práve rozísť?, v mysli mi začali krúžiť pochybnosti.
"Vieš ja...," začala som no Nathan ma prerušil.

31.KORS

Ahojtéé, dneska trošku s 24 hodinmovým opozdením.. Pardon. Čo hovoríte na počasie? Ja sa idem zblázniť! Bol niekto v kine na Snehulienka a lovec? Čo naňho hovoríte? Ja som tam stále videla môjho spolužiaka, ale našťastie som nebola sama! Že Charlotte? Ako vyzerá K****? Je zložený z 12 trpasličích nôh a zo 4 konských :D  Dneska troška na iný štýl.. So enjoy :*

Po škole som šla rovno domov. Od nudy som sa hodila o posteľ s knihou v ruke. Otvorila som ju na stránke, kde bola zastrčená záložka. Jemne som sa usmiala a pohľadila ju. Moja záložka bol kvet od Liama, čo som dostala. Ešte aj zosušený a zlisovaný bol krásny, iba trochu zbledol. Rozvoniaval moju izbu vôňou jary. Netušila som, že existuje zosušený kvet, ktorý stále voňí, no mala som pred sebou živí príklad. Vlastne mŕtvy...Pochytila ma túžba chytiť do ruky dopis od maminy. Postavila som sa a s bosými nohami prekračovala roztrúsené učebnice, ktoré sa válali po zemi. Bolo obdobie skúšok. Neviem, či to máte aj vy, no my celé mesiace nepíšeme žiadne testy, a potom píšeme všetky v jeden týždeň. A ten týžeň práve nastal. Otvorila som šuflík v prastarom nočnom stolíku. Bola vyrezávaná z dubu. Zo všetkých strán ju obiehali ornamenty. Keď som bola malá Josh mi hovorieval o ňom príbeh. Príbeh o Lockless rodine, ktorý vyrobili niečo, čo nikdy nemalo byť vynájdené. Bol o udatnom mužovi........

Vraj kedysi  dávno, ešte v sedemnástom storočí, obyvatelia malého mestečka Trebeanu, vyrobili skrinku. Skrinku, ktorá mala ukrývať najtajnejšie tajomstvá. Bol to dar pre najmocnejšiu kráľovnú. Bola vlúdna, no krutosť ju presahovala. Ukryla si do tej skrinky svoju dušu, aby jej ju nikto nezobral a aby bola nesmrtelná. Tento stolík bol vtedy iba malá krabička, no predsa bola výnimočná. Nemala zámok ani zátky. Dokonca tam neboli anu vyryté okraje otvoru. Mnoho chrabrých rytierov ju chcelo otvoriť, no neúspešne. Až raz ju ukradol z hradu jeden obyčajný, chudobný tulák, ktorý tam pracoval ako pomocník chyžnej. Nevedel, čo v nej je. V jeho očiach ste mohli vidieť  iba smäd po peniazoch. Bol chamtivý, ale predsa dobrý. Skúšal ju preťať sekerou, pílou s domienkou, že v nej je zlato. Krabička ho naplnila hnevom. Od nervou ju hodil do rozpálenej peci, kde sa roztavovalo železo. Neúspešne. Už bol na pokraji vymetenia. Nech robil, čo chcel stále rozmýšlalako ju otvoriť. Lenže tulák nevedel, že vo vnútri je kráľovňyna duša. Kde je duša, tam je aj kráľovná. Zdalo sa mu, že počul rozruch v dedinke. Pozrel sa cez okenice zastaraného domu vyrobeného z dreva. Všade samá pavučina a prach. Jedla ani pitia. Ani náznak života, okrem tuláka. Žalostne si uvedomoval, že mu ho podpália. Neváhal. Prvé na čo pomyslel bola krabička. Niekto naliehavo zaklopal na dvere, ktoré boli napadnuté termitmi. Keby veľmi chceli, stačilo by fúknuť a dvere by šli ku dnu. Otvoril malý otvor na zemi. Otvor viedol do kanalizácie. Za sebou počul iba slová ako: Nieje tu, bežte, bežte! Prehladajte to tu. Kráľovná to potrebuje.  Prodil sa ním päť dní, až kým nevošiel do ďalšieho mesta. Adem. Nová jazyk, noví ľudia, nová kultúra. Títo ľudia veľa nenahovorila. Maly špeciáne posunky. Neusmievali sa, neplakali. Všetko ukazovali. Ak boli šťastný, tvár mali kamennú, no ukazovákmi sa zháčili. Tento posunok znamenal šťastie. Trošku sa mu uľavila, že královnej moc sem nesiaha, no sám dobre vedel, čo všetko sa dá vybaviť, keď máte peniaze. Toto mesto neovládala vďaka bojovému umeniu, čo sa tu osadníci učili. Učili sa tu bojovať, no nie telom, ale mysľou.  Spiacou mysľou. Vraj, keď vás napadne návrh na pesničku, knihu, obraz, tak ste kopli do spiacej mysle. Ani z ďaleka ste ju nezobudili, no kopli ste ju. Trvalo dosť času, kým sa naučil najobyčajnejšie posunky. Komunikácia im to zťažovala. Strom ukážete ľahko, ale ako nazvačíte, že chcete vedieť posunok sarkazmu? Toto všetko ho naučil mladík menom Temor. Tento chudobný tulák menom Eludian šiel za mocným mágom. Súhlasil s tým, že mu pomôže. Akonáhle mu ukázal krabičku, mágovi sa zračil v očiach strach. Vysvetlil mu o čo ide. Mág mu povedal, že s tým nechce nič mať, no môže ho naučiť ako zobudiť  spiacu myseľ. Učenie mu trvalo 2 roky. Vždy bojovali pri strome, ktorého listy boli ostrejšie ako čepel exkalibru. Uhýbali sa nim a medzi tým cvičili. No tu nešlo o silu. Väčšinu času trávili múdrymi hádankami. Bol taký dobrý,až prevŕšil  učiteľa. Celý ten čas, kráľovná hladala. Už jej ostávali iba tri mestá. Elodian nezaláhal. V jednu bezveternú noc sa postavil pred krabičku.  Privolal vietor aby rozdrtil krabičku. Vietor nabral na prudkosti. Bol taký prudký, že by aj najväčšiu loď s dvomi miliónmi pasažierov išla ku dnu. No na krabičke sa neukázal ani škrabanec. Po privolaní všetkých ostatných živlov ho to omrzelo. Nevrlo sa prechádzal sem a tam okolo krabičky. Zobral všetku energiu čo mal a použil ju. Rozkázal samotnej krabičke aby sa rozdtila. Bublal v ňom hnev. Dusil v sebe toľko hnevu, že jeho dom v kameňa sa celý rozbadol. Všade prach a rozbité kamene, len uprostred zbúranini bol stolík a na ňon krabička. Neúspešne. Zachvátila ho panika. Teda aspoň si mysleľ, že sa nič nestalo. Bolo počuť nepatrné zaškrípnutie. Všimol si malú štrbinku.. Vážne? Štrbinku? S hnevom ju hádzal o zem, kým sa neukludnil. Jeho vnútro neopúšťala túžba otvoriť krabičku, a vlastniť jej obsah. Rozhodol sa precestovať pólku sveta, až do Trebeanu, za ľudmi, ktorý ju vyrobili. Nejdem to tu rozpisovať... Proste zažil mnoho dobrodružstiev cestou do Trebeanu. Keď dorazil do mesta, narazila do neho strašidelná babizňa. Odpudivo sa usmiala. Ukázala jej žlté, krivé, dotrhanými zubami. Páchlo jej z pusy.

„Tak, čo krásavc?“ slizko mu zdvihla ruku a začala veštiť. Vytrhol si ruku z jej zovretia rýchlosťou rozťatého stromu po náraze s bleskom. Na stotinu sa jej oči zmenili. Videl v nich jeho minulosť. Odrážali sa v jej dúhovkách. Žena rozhodila rukami  a začala nepríčetne vrieskať na všetky strany.

„To je on!“ opakovala. S hystériu zmiešanou so strachom sa pozerala cez neho. Nie na neho, ale cez. Podkla sa o vyčnievajúci koreň vŕby. Zaspetkovane vstala a rozutekala sa k bránam tunajšieho kráľovstva. Elodianov zmetený výraz vystriedal vystrašený. Ponáhlal sa ku kováčom. Pri behu počul za sebou ťažké kroky koňov. Zvuky kopýt. Usúdil, že sú blízko, pretože sa pod ním otriasala zem. Zrazu sa vedla neho roztvorili dvere a niečia ruka ho stiahla dnu. Jeho srdce bilo až v krku. Mocný mág je, ale keď príde na fyzický boj, nemá šancu. Spamätal sa, až keď, bol opretý o dvere a niekoho prst krížil jeho pery.

„Pššt“ jemný hlas zaznel, akoby bol rozbesnený kôň. Elodian otvoril oči. Pre istotu nimi zaklipkal, no žena nezmizla. Bola krásna. Naliehavosť  v jej hnedých obrovských očiach ho odzbrojovala. Jej havranie kučeravé vlasy poniže boky sa leskli a vysmievali sa sviečkám. Ani oni nemali taký lesk. A jej plné červené pery, takmer vytvorené pre bozky... Vyplašene na ňu hodnú chvíľu pozeral. Ženin zvonkový smiech sa ozval tak rýchlo, že odišiel  ako aj prišiel. Bola rada, že sa mu páči. Elodian sa ani nesnažil skrývať to, ale musel myslieť na to, že každú chvíľku sem môžu vpadnúť a zabiť ich. Odviedla ho ku kováčovi. Bol to špeciálny muž. Bol slepý, no predsa videl lepšie ako ostatný. Elodian vošie do miestosti, kováč sa zvrtol. Netrebalo mu hovoriť, kto to je. Vedel to.

„Podaj mi ju“

„Prosím?“

„Tú krabičku!“ nechápajúc mu prešiel pred očami, no kováčov pohľad stále patril prázdnu. Žena si zakrila ústa a zastavila smiech ťahajúci sa z brucha. Kováč mu podal klúč. Nechápal tomu.

 „Načo je klúč, pokiaľ nieje zámok?“ muž mu všetko vysvetlil. Tie ryhy na krabičke neboli iba na okrasu. Bol to dávno zabudnutý jazyk starých osadníkov, ktorý putovali po svete a hľadali zázračné veci. Tento jazyk sa volal Alitas. Vzniklo ešte v pätnástom storočí. Elodian zobudil svoju už bdiacu myseľ a rozkázal jej nech to preloží. Elodianove zelené oči vystriedali jasno-biele. Uprene hladel do dialky. Žena sa o neho bála. Začala ním triasť. Kováč, ktorý sa vrátil k svojej práci sa ozval neodtrhujúc pohľad od roztaveného železa:

„Nehaj ho dcérka“ Elodian začal pošepky vydávať divné slová. Nezmyselné. Nejasné, s divným prízvukom. Tomuto jazyku nikto nerozumel, nikto, iba jeho spiaca myseľ.  Jeho oči a triaška sa vrátila do normálu. Vydal tichý, takmer nezrozumitelný zvuk, akoby sa zaklapla zámka. Bum,bum......bum-bum. Jej duša vydávala zvuky, ktoré sa odohrávali v tele kráľovnej. Vyzeralo to ako hviezka. Malá gulička z ktorej išla neuveritelná žiara. Elodin ju chytil do ruky. Srdce kráľovnej nabralo na tempe. Bum,bum..bum,bum,bum...bum.Kráľovná bola v tom čase na koni, na ceste za ním. Po jej boku boli bojovníci, a tá ježibaba kráčala za nimi s plným mešcom. Kráľovná sa s vypúlenými očami chytila na mieste, kde bolo jej srdce. Následne spadla na tvrdú zem. Jej kôň začal erdžať a rozutekal sa. Postavil sa na zadné a už ho nebolo. Vo všetkých ľudoch vyvolávala taký odpor, až jej nepomohol ani jeden človek. Ani jede! Z najmenej tisícky. Umrela tam, na zaprášenej zemi s vedomím, že jej nieje nikomu lúto. Opustila svet, a nikto za ňou nebude smútiť, no až na jej kocúra. Po prepichnutí jej srdca sa Elodinan k činu neprihlásil. Aj keď by dostal dosť slušné veno. Jeho pochabosť prevŕšila láska k žene. K Feluriane. Kováčovej dcéry. V tichosti a bez slávy si šťastne žili. Nepotrebovali ju. Ako malá som tomu verila. Často uprostred mocnej noci som sa postavila pred skrinku a hovorila som kadeaké hablataniny,  dúfajúc, že som povedala správne slovíčka.  Dokonca sm sa to snažila vyhladať na googli. No nikde nič, akoby mohlo? Pousmiala som sa nad Joshovou fantáziou. Keď som sa ho pýtala, akože ho mám ja? Odpovedal mi:

„Feluriane bola tvoja pra pra pra pra pra pra pra babička“ Teraz si myslím, že sa mu už proste nechcelo čítať stále dokolečka moju oblúbenú knihu: Zajačik Benjamím. Ja osobne som si aj tak predstavovala Elodiana ako zajaca....Odplašujúc myšlienky na ten príbeh som vybrala mamin dopis. Dôležitosťou prevyšovala aj tú skrinku. Je veľmi špecifická.  Je žltkastej farby a vyzerá akoby bol pokrytý čipkami, no keď po nej prechádzam vankúšikmi prstov, nič necítim. Moja mama mala úhladný rukopis. Bol nádherný, no ťahy boli lenivé. Moju slzu zastavil buchot z dola. Následne bolo počuť ťažké nohy bežiace po schodoch. Dopis som si schovala pod epedo. Potom bolo počuť už iba zrýchlený dych. Niekto tu bežal. Neznámy dych sa dostavil za moje dvere. Neunúval sa otvoriť dvere a potom hovoril, niééé! Už za dverami začal:

„Musím ti niečo povedať“ potlapkala som miesto vedla seba. Poslušne si tam sadol, no hneď na to sa hyperaktívne postavil a netrpezlivo sa prechádzal po izbe.

„Jejda, Liam, hovor už“

„Čo by si povedala, ak by som na mesiac odišiel?“  povedal skôr ako som dopovedala svoju vetu. Ostala som sedieť ako obarená.... Pokračovanie nabudúce *Chloe